Domov

Vonku sa brieždi, keď vstávame, všetko je upratané, pobalené, darčeky v obrovských taškách. Mačiatko vbehne do klietky, samo, bez strachu, nemňaučí a neplače, že tam nechce byť. Sme pripravení.

Vezieš ma domov, tam, kde som vyrastala, tam, kde som bývala, keď som bola dieťa. Tam, kde je mama a otec, tam budeme tráviť sviatky, pár dní. Tam bude všetko. Kapustnica, klobásky, šalát a víno, rumové guľky s kokosom a pestrofarebný stromček so salónkami a trblietavými ozdobami.

Sviatky sme ešte u nás netrávili. Nepoznáš naše rodinné zvyky a ja som už prilipla k tým iba našim, spoločným. Takým, že nikam sa neponáhľať a s ničím si nerobiť starosti. Navariť tak akurát, z ničoho nie veľa, a napiecť iba jednoducho. Ako prekvapenie, nech byt vonia a nech je v ňom teplo.

Prichádzame skoro, upratuje sa, varí a vypeká, ako voľakedy, pred rokmi, rodinný rituál. Pomáhame a smejeme sa potichu, keď je stres. Pofajčievame s otcom v špajzi, nazývame ju zimnou záhradou, sedíme tam na stoličkách ako kurence, ale každý nájde svoje miesto aj v tom malinkom priestore. Otec číta vianočné priania, postaví sa do predizby a prižmúrenými očami recituje vinše z mobilu. Pozeráme Chrobákov, čiernobielych, starý film z ich mladosti, bez kúska snehu, s kúskom atmosféry minula. Zrazu je už poobedie, zrazu sa pomaly zotmie a všetko vonia viac ako ráno, viac ako inokedy. Večeriame štyria, keď nás mama zavolá, a keď otec dokončí príhovor. Sviatočný, krátky, po ktorom si štrngáme.

Už to vnímam inak. Už to nie je pre mňa tradičné, aj keď to poznám ešte z detstva. Aj keď poznám každý detail, a aj keď sa teším, že sme spolu, vo vnútri to cítim. Má to svoje čaro, ale trošku iné, také už prežité.

Toto tu je rodičovské. Také to, na čo sa môžem pozerať detskými očami, hrabať sa v spomienkach, smiať sa na tom, ako sme lašovali darčeky a ako som zistila, že Ježiško je vlastne otec a nebola som sklamaná, lebo som to tušila. Ako som sa nevedela dočkať, kedy už konečne pôjdeme ku stromčeku, hniezdila sa pri večeri a mala vždy plno rečí. Ako sme stáli so sestrou pred stromčekom a spievali sme koledy, až kým nezhoreli prskavky do úplného konca. Ako ma to nebavilo, lebo pod stromčekom bola kopa darčekov a ja som ich iba chcela a chcela. Ako sme rástli a ako sme trávili prvé Vianoce mimo domu, aj ja, aj sestra, a naši boli so starkým.

Teraz už koledy nespievame a prskavky nezapaľujeme. Stačí obyčajný rozsvietený stromček a pod ním darčeky zabalené v ozdobnom papieri. Rozdávame si ich, čítame si mená a tešíme sa. Už nie ako deti, už nemám chuť utekať k susedom a chváliť sa tým, čo som dostala. Už sa len usmievame, ďakujeme a konštatujeme, že pekné a iné pozitíva.

Je dobré občas sa vrátiť do spomienok, vytiahnuť ich zo svojho vnútra a trošku sa v nich pohrabať. Ale to rodičovské bude už len občas, to naše spoločné bude často, veľakrát. Lebo sme už väčší, starší a dospelejší a domov máme inde. Ďalej, bez rodičov, so svojimi zvykmi.

Vieme, kde je naše miesto, patríme si.

Rozumiem tomu, chápem a cítim to tak. A potichu, v duchu, prežívam to naše, keď ma vezieš späť domov, k nám...

Dana Sudorová

Rok, keď som nepreložila krížom slamu (a o láske k Vonnegutovi)

Odkedy mi vyšiel Dalí, ani prach. Rok preondený redigovaním a písaním kuchárskej knihy pre M. A ešte divnejšie je, že mi práve na narodeniny začali chodiť anonymy, že mám praštiť s prekladaním. Teraz, keď som sa o preklad neobtrela, ani nepamätám? Čo vám preskočilo?

Ale vráťme sa ku Kurtovi. Historická epocha, počas ktorej vnucujem Slovartu moje milované Fates worse than death, sa dá rozdeliť podľa viacerých hľadísk na menšie časové úseky. Pre potreby tohto článku však stačí vedieť, že po tom túžim tak strašne, že hádam prekonám vrodený ostych a konečne nájdem iného vydavateľa. Musí mať len odvahu vydať Vonnegutove eseje, čiže menšinový žáner, a trocha chuti nechať ma to urobiť.

Kým sa mi to podarí, preložím si malý kúsok, len tak z plezíru. Nemôžem si pomôcť. Niekto slope, ja prekladám.

Súčasťou úvodu tejto famóznej knihy je bleskový rozhovor Vonneguta s britským Weekly Guardian:

Otázka: Aká je vaša predstava dokonalého šťastia?
Odpoveď: Že niečo niekde chce, aby sa nám tu páčilo.
Otázka: Ktorú žijúcu osobu obdivujete najviac?
Odpoveď: Nancy Reaganovú.
Otázka: Čo u druhých ľudí najviac odsudzujete?
Odpoveď: Sociálny darvinizmus.
Otázka: Aké auto vlastníte?
Odpoveď: Hondu Accord, rok výroby 1988.
Otázka: Vaša obľúbená vôňa?
Odpoveď: Tá, čo vychádza zadnými dvermi pekárne.
Otázka: Obľúbené slovo?
Odpoveď: „Amen.“
Otázka: Obľúbená stavba?
Odpoveď: Chrysler Building na Manhattane.
Otázka: Ktoré slová alebo frázy používate až príliš často?
Odpoveď: „Prepáčte."
Otázka: Kedy a kde ste boli najšťastnejší?
Odpoveď: Asi pred desiatimi rokmi ma môj fínsky vydavateľ vzal do malej krčmy na okraji večne zamrznutej pôdy jeho krajiny. Prechádzali sme sa a našli zamrznuté zrelé čučoriedky na kríkoch. Roztápali sme ich v ústach. Bolo to, ako keby niečo niekde chcelo, aby sa nám tu páčilo.
Otázka: Ako by ste chceli zomrieť?
Odpoveď: Pri leteckom nešťastí na vrchole Kilimandžára.
Otázka: Aké nadanie by ste mali najradšej?
Odpoveď: Pre hru na čelo.
Otázka: Čo pokladáte za najpreceňovanejšiu cnosť?
Odpoveď: Zuby. 

Nataša Holinová

Pupún

Foto: Dana Sudorová

Somewhere in the City

Môže to byť trebárs 8. obvod nášho malebného gastrofobického mesta, Ulica Slovenskej obchodnej inšpekcie číslo 10 000. Viac mi nedovolili povedať.

Mám ten bufet celkom rada. Nie všetko sa im podarí, ale moju dyspepsiu berú vážne a za šalát namiesto prílohy nepýtajú doplatok. Dá sa kúpiť pol porcie. Rešpektujú môj nekultúrny zvyk obedovať v najčudnejších časoch a čítať si pri tom noviny, ktoré mi aj donesú, dakedy včerajšie. Pýtajú sa, či mám veľa roboty a ako ide život. Matka s otcom sa striedajú pri varení a pokladni, syn roznáša. Títo traja makajú v podníčku, ktorého obrat sa neodvážim odhadnúť. A jedného letného dňa im do toho vstúpia ochrancovia spotrebiteľa.

Dve ženské sa dobre a zadarmo nažrali, potom majiteľke povedali, že v jej podniku našli jediný nedostatok: pod tabuľkou so zákazom fajčenia chýba oznam o paragrafe, podľa ktorého je tento zákaz vydaný a ktorý prevádzka musí mať verejne vycapený rovnako ako onen zákaz fajčenia. Rozhodnutie o pokute 10 000 korún jej dojde poštou, zatiaľ jej dali nejaký zdrap.

Jej tvár má farbu ako tie termoobaly, do ktorých dáva rezne, ženské vychádzajú vedľa oznamu, ktorý už aj stihla nalepiť, ja vchádzam a ona zakvíli: „Keby tritisíc, nič nepoviem, ale desať???“

Uteším ju, že aj tritisíc je svinstvo za prepytujem prehrešok, ktorý nikoho nepoškodil. Ukazuje mi svoj zdrap. „Doneste to rozhodnutie, keď vám príde, pozrieme sa na to,“ vravím jej. „Bude tam presne napísané, čo ste porušili, bude tam niekto podpísaný, možno sa odvoláte...“

Veľmi sa poteší a o dva dni je všetko ináč. „Viete, kamarátka mi vravela...“ No jó, Máňa uklízí na OPBH a takový případ tam měli...

„... že do toho nemám rýpať, lebo už mi nedajú pokoj nikdy.“

Vysvetľuje mi svoj princíp ešte v novembri.

Nataša Holinová

December

Do Vianoc ostáva niekoľko dní, ktoré sa ešte nezačínajú predlžovať, vonku fúka vietor pripomínajúci jeseň a mrznúť ešte poriadne nezačalo. Nula je iba občas, zriedka. Ledva si to všímame, keď v papučiach a vetrovkách posedávame na balkónových stoličkách a poťahujeme z cigariet. December je zatiaľ iba obyčajný, bez atmosféry.

Rána sú tmavé a veľmi podobné, mača sa líška pradením a potom zaspí pod stolom, pod novým starým stolom, ktorý nám z kuchyne urobil jedáleň. Tešíme sa z neho, všetci traja, pri raňajkách môžeme konečne pozerať z okna na stromy a hovoriť, že paráda. Že tu sa teraz žije.

Boli sme na Vianočných. V sobotu po obede, len tak sa tam pozrieť. Prechádzali sme popri stánkoch, ruka v ruke, všade hlava na hlave, až sme mali strach, že sa stratíme. Ako to čaro, ktoré som niekedy nasávala, keď som tam postávala v dave. Stále si sa otáčal dozadu, či som tam, a ja som občas skríkla počkaj, keď ťa dav uniesol o kúsoček ďalej, ako sa mi zdalo bezpečné.

Stánky sa nezmenili. Pozerali sme medovníky, mali chuť na medovinu a nestihli si ju kúpiť, ani lokše a ani punč, lebo všade to žilo, všade bol prílišný hluk. Ako v mravenisku na jar, akoby celé mesto bolo na tom malom priestore a chcelo ochutnať, čo kto ponúkal. Vône sa koncentrovali do mraku dymu nad stánkami, zliali sa jedna do druhej a vyznievali ako žena navoňaná viacerými voňavkami. Ťažko, nevoňavo, nevábne.

Už ma viac láka pokoj. V stánku na periférii si pýtam cigánsku, ohrejú mi ju v mikrovlnke a ja márne hľadám to teplo, o ktorom sa v tomto čase hovorí. Také to, čo má mať každý v duši, v sebe. Také, ktoré mikrovlnka nevyrobí, aj keď chvíľu tá žemľa hreje ruky. Kým sa dostanem k náplni, je studená a ťažko jedlá. Mením ju za teplý čaj v kaviarničke s takmer domáckou atmosférou a zapálenou sviečkou zabalenou v pozlátku.

Niekedy mám pocit, že je lepšie ostať doma. Povedať si, že na darčeky je ešte dosť času, uvariť si víno so škoricou a klinčekmi a naberať ho do šálok žufankou. A stojac na balkóne sledovať, ako sa z neho parí a hovoriť si, že hreje.

Lebo ozajstné teplo nepotrebuje davy.

Dana Sudorová

Revolution

Na stromoch sú len pozostatky lístia, chodníky sú trochu mokré a nebo ťažké, dnes slnko nevyjde, dnes bude níž. Varím mačaťu raňajky a sebe kávu, nepracujeme, je sviatok.

Ľudia slávia revolúciu. Tú divnú, lebo bola nežná. Tú, čo sa udiala pred mojimi očami a tú, z ktorej si aj ja čosi pamätám. Lebo som bola decko, lebo som vtedy žila.

Pamätám si, že snežilo, keď to k nám dorazilo (veci zo západu smerom na východ prichádzali stále nejako neskôr). Veľké biele chumáče tancovali divadlo pod pouličnými lampami, cesty pomaly beleli, na uliciach bola tma a ticho a ja som chcela byť vonku. Mala som dvanásť, na rukách palčiaky, na hlave baranicu a stála som na chodníku úplne sama, lebo nikto nechcel ísť von. Veľký problém malého dievčatka, nechala som na seba padať snehové vločky, občas som ich pár chytila do dlane a sledovala, ako sa na rukavici rozpúšťajú. A každú chvíľu som pozrela nad seba, na kamarátkino okno, či nezhasne a ona nevybehne von. Vždy sa svietilo.

Chcela som ísť domov. Po niekoľkých minútach, desiatkach minút. Nebola mi zima, ale všetko bolo mokré, navlhnuté a čakanie márne. Pohla som sa pomaly, sneh čerstvo napadnutý na chodník som odkopávala nohami do strán ako sa mi chcelo. Otepľovačky na nohách šuchotali, bol to dlho jediný zvuk na okolí, všetko akoby spalo. Keď som začula ďalší, otočila som sa.

Nikde som nikoho nevidela, iba počula, a tak som sa otáčala na všetky svetové strany. Vždy po pár krokoch, keď som mala pocit, že zvuky silnejú. Boli to zvuky davu. Keď som ho zbadala, v tme a stále ďaleko, zdrevenela som, stála som niekoľko minút na jednom mieste, zľaknutá. Dav sa rútil na mňa, bol stále bližšie a ja som sa po chvíli dala na útek. Ledva som dýchala, zabudla na snehové vločky, a náš dom, vzdialený „cez ulicu“, bol zrazu nekonečne ďaleko.

Dobehla som domov zadýchaná, zľaknutá, a jediné, čoho som bola schopná, bolo zhodenie kabáta a dlhé, veľmi dlhé vydýchavanie sa. Otec pozeral telku, zvuky z nej sa zlievali so zvukmi z našej ulice a ja som po chvíli dav sledovala z okna detskej izby. Tiahol sa po hlavnej ceste ako had a rástol. Zrazu bola ulica plná, zrazu to naše malé mesto žilo. V tme, snehu, pod lampami.

Dialo sa to, čo som si matne pamätala z dejepisu v súvislosti s inými dátumami, len som si to nevedela predstaviť. A potom, onedlho, sme súdruhov a súdružky mali volať pánmi a paniami, lebo to, čo nám bolo dlho vtĺkané do hláv sa odrazu snažil niekto vytĺcť, lebo vraj nikdy nebol súdruh. Aj keď predtým boli na to hrdí.

Bola som decko. Nerozumela som mnohým veciam a ešte pár rokov trvalo, kým som sama začala chápať, čo to znamená prezliekanie kabáta, mať čisté ruky a iné frázy. Z revolúcie si pamätám len toto. Pohľad na tie dni sa nikdy nezmení, lebo som nebola veľká. Musela som dorásť na to, aby som pochopila, o čo vlastne šlo, za čo boli ľudia v uliciach.

Teraz, ako dospelá, sa ešte na mnohé veci pýtam, a ty mi odpovedáš. Ochotne, trpezlivo, spájaš mi súvislosti, ako keď sa skladá mozaika. Strašne rada to počúvam a strašne rada to pozerám. A stále dokážem mať z toho husiu kožu. Už inú, ako keď som utekala pred davom, už sa ho nebojím. Viem, že keby som zbadala ten dav teraz, som v ňom.

Nepracujeme, máme sviatok. Možno sa pôjdeme prejsť a možno z domu budeme sledovať, čo sa deje vonku dnes a spomínať, čo sa dialo vtedy. Možno bude snežiť, možno pršať, možno zo stromov len opadne posledné lístie a ty mi opäť pripomenieš, že to nebolo márne. Že máme slobodu a môžeme ju žiť, nielen o nej snívať.

Lebo pred dvadsiatimi rokmi sa začala rodiť. Pomaly, ale isto. Tam niekde, v dave, v snehu, pod lampami.

Dana Sudorová

O hudbe

Strávil som štúdiom hudby 17 rokov. Dnes sa jej nevenujem, teda nie profesionálne. Boli to stratené roky, stratený čas? Mohol som predsa študovať niečo, čo by ma dnes dobre, možno lepšie ako teraz, živilo, a nemusel by som sa v mojom veku zapisovať na vysokú školu a mučiť mozgové závity učením.

V skutočnosti som ale za tie roky strávené s husľami a neskôr violou pod bradou vďačný. Tie roky neboli stratené. Od prvých krokov, ktoré pri sláčikových nástrojoch nebývajú ľahké (a pre susedov bývajú často zdrojom pekného hlavybôľu), cez postupné ovládnutie základnej techniky až po istú mieru schopnosti hrať veci tak, ako by ich človek chcel sám počuť, prebiehalo niečo, čo som si ani neuvedomoval.

Základom pri akomkoľvek štúdiu hudby je, samozrejme, sluch. Ale nielen jeho fyziologická kvalita. Rovnako dôležité je cvičenie schopnosti počúvať sa, korigovať to, čo nie je správne a dokázať triezvo zhodnotiť, nakoľko sa predstava a realita odlišujú. Táto schopnosť sa nezískava ľahko, trvá roky, kým si ju človek osvojí. Ale keď ju človek získa a vlastnou hlúposťou a zadubenosťou nestratí, dokáže ju používať nielen pri hraní na hudobný nástroj. Dokáže ju používať v živote ako takom. Vedie k tomu, čo bežne nazývame empatiou, schopnosťou vcítiť sa do druhého, pochopiť jeho pocity a namiesto odsúdenia mu poskytnúť pomoc a podporu. Hudba a jej štúdium je jednou z ciest jej rozvíjania. Určite nie jedinou, ale jednou z najkratších a najpríjemnejších.

Často sa dnes hovorí, že ľudia sa navzájom nevnímajú. Často vidíme a počujeme, ako ľudia počúvajú len samých seba, ako prakticky vôbec nereagujú na to, čo hovorí okolie. Práve tu je vidieť, že sa nenaučili počúvať a vnímať, že nezvládli to, čo je - nielen pre hudobníka - veľmi dôležité.

Hrať hudbu by nemalo byť o technike. Samozrejme, keď sa človek učí hrať na nejakom nástroji, technika je prvé, čo musí zvládnuť. Ale technika by mala byť prostriedok, nie cieľ. Prostriedok k vyjadreniu toho, čo človek cíti, ako to cíti a ako rád by to odovzdal tým, čo ho počúvajú. Preto nás nechytí za srdce technicky dokonalá, ale „sterilná“ interpretácia nejakého diela, preto nás oveľa viac „dostane“ jednoduchá pesnička, zaspievaná možno s chybami, ale s citom.

Ak sa človek naučí hľadať hlavne túto kvalitu v hudbe, získa nový rozmer, nový spôsob vnímania. Mnohí poslucháči hudby ho majú, verím tomu, že citliví a vnímaví hudobníci ho majú všetci. Je to úžasný dar, aj keď niekedy danajský. Človek je s ním schopný prežívať život bohatšie, živšie a plnšie, dokáže si vychutnať krásne okamihy, pohľady, zážitky, emócie. V plnej šírke, výške, hĺbke. Emocionálna hojdačka je niečím veľmi prirodzeným a častým práve u tých, ktorí majú schopnosť takto cítiť. Prináša krásne lety vo výškach nadšenia, aj strmhlavé pády do hlbín depresie. No keď ich človek zvládne a pochopí a precíti, vie, že žije, naplno. A je za ne vďačný.

Za mnohé vďačím hudbe. Za schopnosť počúvať, za schopnosť precítiť veci naplno, za rozmer mojej osobnosti, ktorý by som bez nej nemal. Za krásne zážitky z koncertov, z tvorby hudby na miestach, kam by som sa bez nej nedostal, za priateľstvá, ktoré by bez nej neboli.

Je mojou trvalou súčasťou a napriek tomu, že sa ňou neživím. Žijem s ňou, je mojím životom. Sprevádza ma a bude sprevádzať až do smrti. Za to som jej a tým, ktorí ma k nej priviedli, nekonečne vďačný.

Juraj Petrovič

Zvuky

Vstávam nečakane skoro, z perín ma vyháňa mača, pýta sa z izby von naliehavo, žiadostivejšie ako tón budíka cez týždeň. Chce len vbehnúť do kuchyne a zaspať na okne schúlené do klbka, pruhovaného, lesklého a hodvábneho, z ktorého trčí len ňufáčik. Ešte je priveľmi zavčasu, ale na tieto jej zvuky sa vždy zobudím.

Sedím v kuchyni a pozerám do tmy, hustej a ešte tak intenzívnej, ale viem, že už nezaspím. Vduchu hádam, či dnes vyjde slnko, jesenné, také, čo neoslepí, nevyženie mraky, ale ešte stále nezubaté, také, čo ešte dokáže trošku zohriať. November už dávno je a dažďa bolo nejako priveľa. Z listov sa stáva na chodníku pijak pre vodu, sú naň prilepené, polozhnité a stále farebné, nechcú len všedne zožltnúť. Typicky jesenné divadlo. Statické, mokré a také, čo sa nechce stratiť, také, čo hovorí, že sa mu nevyhneme. A také, čo sa tvári nekonečne, až kým nezačne mrznúť.

Na čerstvom vzduchu začína pohyb. V korunách stromov sa budí všetko živé, stojac na balkóne to počujem. Vrany krákaním komunikujú, sú veľké a spomínam si, že keď som žila v Petržalke, bolo ich veľa, veľmi veľa. Sedávali v kŕdľoch na drôtoch ako ohavne veľké lastovičky a krákali tak hlasno, až prekrikovali ranný ruch a naháňali strach. Tu ich je iba zopár, sú tichšie a prijímam ich prirodzenejšie, ale možno je to iba tým, že vtáčích ranných zvukov je tu viac. Ozývajú sa zo všetkých strán, nevidím ich, koruny stromov sú ešte stále plné lístia, ktoré nestihlo opadať. Ešte stále sa v nich dá ukryť a cítiť sa bezpečne.

Nasávam tie zvuky. Ako na koncerte, na predstavení, ktoré je nepovinné, na ktorom iba môžem byť a ktoré nevidím. Pretože je ešte len šero. Pretože jesenné slnko sa opäť raz schovalo za mraky a nezafarbí oblohu na červeno, a pretože sú vtáci schovaní v lístí. Len tie ranné tóny im dávajú identitu. Akoby boli to jediné, čím dajú najavo, že sú tu, a sú s nami zžití. Romantická ranná vtáčia seansa.

V diaľke je počuť vlak, prvý ranný. Koncert v korunách stromov pomaly splýva s okolím, ozýva sa tiché krútenie kolies po koľajniciach a pridávajú sa iné melódie, mestské. Odrazu žiadny zvuk nie je určitý, mnohé sa vlievajú jeden do druhého, a ja odchádzam z balkóna dovnútra, do ticha. Uvarím čaj, voňavý, s medom a dozvukmi mäty na jazyku. Nachystám raňajky pre každého z nás troch a nazriem do izby, či ťa už neprinútim vstať, ako mňa mača pred pár hodinami.

Lebo ráno už začalo. Tak naozaj.

Dana Sudorová

Nedeľa

Zobúdzam sa, keď ty ešte spíš, ešte je šero, pol siedmej. Vonku je hmla, z oblohy akoby každú chvíľku malo začať snežiť. Topí sa v nej postupne všetko, vidím prvé stromy a mokrý betón ihriska, ďalej nie, ďalej je už len ticho. Cez deň sa hmla pominie, roztopí sa v tom všetkom, čo sa topí v nej.

Vchádzam do kuchyne a za sebou počujem labky. Ranné, ešte ospalé, ale predsa cupitajú za mnou. Plávajúca podlaha je jedna z mála vecí, ktorá prezradí krok mačky. Udiera do nej vankúšikmi, jemne, elegantne, pravidelne, hoci občas ešte stále váhavo. Mačky vraj nemajú rady, keď ich je počuť. Chcú byť nenápadné, pretože chcú byť všade a ticho im dáva slobodu.

Keď som bola malá, bála som sa. Bála som sa psov, lebo mohli pohrýzť, a bála som sa mačiek, lebo mohli poškrabať. Nikdy to nespravili, ani jeden, nikdy som nevidela rozzúrené zviera, nikdy ma žiadny dospelý nestrašil, vždy mi veľkí vraveli neboj sa. A aj tak to vo mne bolo. Ten strach. Len som stála a čakala, nech je to zvieratko odo mňa preč, zadržiavala som dych, aby nebolo vidieť žiaden pohyb. Teraz dokážem psa škrabkať a hrať sa s ním, naše večné mača nosím v náručí ako bábo, hryzie mi vlasy, pazúriky zatína do ramien a spáva mi na stehnách, a nič sa nedeje, nechvejem sa a nemáta ma. Asi som už naozaj veľká, lebo teraz ja hovorím deťom nebojte sa a uisťujem ich, že Strelka v dome od susedov sa chce iba hrať, že je to rovnaké dieťa ako oni. Naozaj sa veľa vecí mení, keď rastieme.


Píše nám kamarát zo Škótska, vraj po celom meste behajú masky a želá nám Happy Halloween. Až teraz si spomeniem, že toto je dušičková nedeľa. Všetci chodia páliť sviečky, nosia smútočné kytice a spomínajú na tých, čo boli a už nie sú, fyzicky. Spomínam si, že ako deti sme z nášho balkóna sledovali, ako na dušičky cintorín svieti. Bolo naň krásne vidieť, svetielka kahancov blikali, predbiehali sa v intenzite, až nakoniec aj tak všetky zhasli. Ale boli sme užasnuté, aj so sestrou, z toho ohnivého divadla. Zababúšené vo vetrovkách sme stáli na balkóne, za nami mama alebo otec, a fantazírovali sme, snívali s otvorenými očami.

Teraz už nesnívam, nepôjdeme na hroby, všetky tie, čo poznáme, sú inde ako tu. Tu nie sme celkom doma, vieme to. Aj keď je tu teplo, príjemne a láskavo. Ale hroby vždy pripomenú, odkiaľ sme. Kde máme korene. Každý z nás inde, obaja trochu ďaleko. Spoločne tu zapálime kahanček na balkóne a budeme myslieť. Pozerať sa mlčky do plamienka, do toho jediného, ktorý spraví na balkóne svetlo. A pošleme ho tým, ktorým chceme. Všetkým.

Dana Sudorová

Obyčajné šťastie

Mám šťastie. Na všeličo. Napríklad včera – prechádzam sa mestom, akurát balím dáždnik, lebo prestáva pršať. Na hlave mi pristáva ťažká kvapka. Alebo to nie je kvapka?

Nie je. Škodoradostný smiech mojich detí hovorí za všetko. Okadil ma vrabčiak. Mrzutá sa snažím dostať vrabčacie šťastie z mojich vlasov, našťastie je neďaleko fastfood s dostupnými toaletami. (Prečo sa takéto veci stávajú práve mne? A vždy na Klobučníckej?) Synátor čaká vonku a keď vychádzam, stopy po vrabčom hovienku sú zametené, spolu sa na tom zabávame. Zlosť ma raz – dva prešla.

„Mami, kúp si žreb, budeš mať šťastie,“ hovorí. „To by bolo super,“ pridáva sa i jeho sestra. Chvíľku na to pomýšľam i ja. Ale – načo?

Veď ja svoje šťastie mám – dve škodoradostné deti, ktoré chvíľku neposedia a ktorým z očí nič dobré nepozerá. A s ktorými po vrabčacej príhode chrúmeme tie – no veď vieš, mami, to hnedé, čo jedávame, keď vonku prší (gaštany).

Manžela, ktorý občas frfle, ale nás má všetkých rád. Rodičov, ktorí občas zabúdajú, ale je s nimi úžasne. Malinkatú rodinu, ktorá sa konečne zas začína rozrastať. Priateľov, ktorých jednoducho mám. A občas malého vrabčiaka, ktorý mi to moje obyčajné šťastie raz za čas pripomenie.

Andy Sekanová

Len si to predstav

Predstav si, že si hluchonemý puberťák a na ulici ťa chytajú epileptické záchvaty, ani si nepamätáš, že si tyčkoval penu pod nejaké auto. Dobrá výbava, čo? A aby som nezabudla: jedného rodiča nemáš a druhý ťa má v paži.

Prvú sekundu sa mi zdalo, že si niekto na ulici opravuje auto: spod modrej felície trčia strašne chudé nohy v špinavých rifliach. V druhej chvíli si všimnem, že nohy sú veľmi divné – na zemi leží len jedna a druhá sa klepe vo vzduchu. Priskočíme k nim traja a dievčinku posadíme. Opretá o nárazník felície, čo tam parkuje už rok, sa myká ďalej. Toto vidím presne tretíkrát v živote, a tak panej zo 112 jednoznačne vravím, že epileptický záchvat, decko (čo celý čas evokuje mača z útulku) zrútené na ulici sa nedvíha a nereaguje.

Pani vraví, že posiela záchranku. Držím si telefón pri uchu a rovno do tej mačacej tváre kričím: Ako sa voláš? Halóóó! Koľko máš rokov?

„Nič,“ vravím do telefónu, „ani na mňa nezaostruje oči.“

Ostal pri mne už len starý pán, pozbieral tej malej mačke mobil z chodníka a vložil jej ho do vrecka na krku. Prvý raz si všimnem, že decko má narúžované pery, keď si z nich pooblizuje zvyšky peny ružovým jazykom. Bleskurýchlo sa pozbiera a starý pán jej podá tašku. Na to reaguje, ale keď ju chytám za chudé rameno v koženej bunde a presviedčam ju, aby počkala na doktora, stále sa nevie na mňa pozrieť. Beží preč, zahne za roh, makám za ňou, pani zo 112 to má v priamom prenose.

„Zavolajte na ňu, či sa obzrie,“ vraví mi.

„Tá ma nepočuje, ona nepočuje,“ hovorím, lebo mi práve došlo, kam mačka mieri. A fakt, vybehne päť schodov internátu pre hluchonemých.

Pery si narúžovala, kým vystúpila z vlaku z ďalekej diaľky.

„Môžete to zrušiť,“ vravím do telefónu a pani sa mi kvetnato poďakuje.

Od vrátničky dostanem prvú polovicu príbehu a telefón na človeka, ktorý mi o hodinu neskôr poskytne druhú polovicu. Menu sa vyhýba. „Jej otcovi to nevadí,“ povedala. „Zrušili ste tú sanitku? Škoda. S chuťou by som mu dala zaplatiť zbytočný výjazd.“

To máte úplne jedno, myslím si a možno som to povedala aj nahlas.

Nataša Holinová

Rozlúčková

Budíme sa, keď je už slnko vysoko, rozpína sa a vlieva do izby bez roliet, bez kúska tieňa. Je celá svetlá a vyhriata, spotení vybiehame na nocou vychladenú chodbu a utekáme po schodoch po rannú kávu. Pijeme ju na schodoch pred domom, škúlime do slnka a otŕčame mu tváre ako jašteričky na jarných múroch.

Sledujeme trávu, je stále zelená, jeseň je ešte veľmi mladá a ukazuje nám iba zopár opadaných listov, jedlé gaštany pod stromom a rosu, ktorá sa drží dlhšie. Okolo sosien rodinky rýdzikov, masliaky, sú rozosiate po celej lúke. Nie sme hubári, ale poznáme ich. Dubáky vraj nie sú, nepršalo.

Berieme pohár, babku a vnúča, prechádzame sa po lesíku a oberáme, čo sa ponúka. Šípky ešte sú, ale tí rýchlejší si naoberali a nám nechali tie vrchné, nedostupné. Skáčeme, ohýname konáre, oberáme červené plody a občas skríkneme „Au“. Plníme pohár, oberáme bodliaky z nohavíc a chytáme prvé pavučinky babieho leta.


Večer je teplý, sedíme pri ohni a vieme, že je to naposledy. Naťahujeme leto, sledujeme oblohu, stíhačky na nej robia stopy a my si mlčky niečo želáme. Lebo vraj keď letí stíhačka, treba si niečo želať a splní sa to. Ako deti sme vykrúcali hlavy a každý sa tváril tajomne, teraz skôr potichu snívame a nepočujeme želania, ktoré kričia krpci sediaci na pníčkoch.

Pečieme zemiaky, neošúpané a zabalené v alobale, nečakáme na pahrebu, hádžeme ich do plameňov a keď prestanú syčať, vyberáme ich. Upečené, chrumkavé, s maslom a slaninkou chutia ako čerstvo vytiahnuté z trúby, len to netrvá tak dlho. Miznú v nás ako po hladovke, nevieme sa nasýtiť, hádžeme a vyberáme ďalšie, ešte niekoľkokrát.

Po zotmení smrdíme dymom, ovoniavame si vlasy a tvárime sa kočovne. Balíme veci, nie je ich veľa, boli sme krátko a na krátky čas stačí pár drobností.


Odchádzame za brieždenia, keď je ešte všade takmer tma a zima, veľký ranný chlad. Kocháme sa krajinou zaliatou v hmle a skorej slnečnej žiare, sledujeme srnčatá, pojedajúce orosenú pašu. Kým počujú motor, pasú sa pokojne, keď však zastaneme, utečú. Pud sebazáchovy je silná vec.

V polovici cesty je už slnko vysoko. Oslepuje, odráža sa od cesty. S prižmúrenými očami sedíme v aute, z rádia sa ozýva „Runaway train never going back“, a my v duchu vieme, že to nie je tak. Vrátime sa, myslíme si potichu. Už na jar...

Dana Sudorová

Oslava

Kupujeme cyklámen v ozdobnom kvetináči, čokolády, veľa čokolád. Kávu v červenom obale, veľkú. Šumivé víno, bylinkový likér, mojito v čokoládových kockách. Balóny pre malých, žlté, modré, ružové.

Trúbime pod oknami o desiatej ráno, kujeme plány, ktoré majú ostať utajené, odnášame stužky, celofán a darčekový kôš. Keď prídu deti, umlčíme ich prstom na ústach a pošepkaným psst, postavíme ich pred seba a hovoríme, že ideme spievať. Rýchla tichá dohoda.

Spievame Veľa šťastia, zdravia, každý po svojom, falošne a nejednohlasne. Ale aj tak to vidíme. Prekvapenie v očiach, úsmev a nefalšovanú radosť. A dvojhlasný povzdych „Ach, deti, deti“.

Mám rada takéto oslavy. Nečakané, v teplákoch, bez sladkého parfému a laku vo vlasoch. Neškrobené. Decká kvária, podchvíľou prídu a hneď aj utekajú s uchmatnutým kúskom čokolády, robia to tak ako my kedysi, len na sebe nemajú slušivý roláčik a nadýchané rukávy. Nikto ich nemusí haltovať, košeľa a staré tričko znesú veľa.

Mám rada takéto oslavy. Lebo smiech na nich je prirodzený, lebo nikto nikoho falošne neobdivuje. Lebo prekvapenia na nich fungujú a nikto nie je rozčarovaný, že sa mu nepodaril koláč, pretože nijaký nechystal.

Mám rada takéto utajené oslavy. Lebo na ne si každý prinesie iba seba samého.

Dana Sudorová

Po daždi

Večer pršalo. Sedeli sme na balkóne zastretom dekou, chlipkali víno a poťahovali z cigariet. A počúvali, ako sa pomalé kvapkanie mení na rýchle a hlasné, ako voda najprv pomaly a jemne hladká, šumí, tíško mrholí. A potom, po chvíli, ako udiera stromy, trávu a ako umlčí všetko, čo bolo dovtedy živé a živelné. Výmena pozícií.

Všetko sa skrylo. Vtáci stíchli, motýle prestali lietať a nelákala ich ani lampa. Možno len jednoducho neboli. Možno sa ukryli, zaliezli do škár a prikrčené čakali, kým prestane padať voda. Lebo to, čo je pre nás kvapka, je pre nich potopa. Možno sa ani nestihli skryť, voda im zmyla prášok z krídel a zrazila ich k zemi, do mlák. Lebo vraj bez prášku nedokážu lietať. Lebo tak mi to veľkí hovorili, keď som bola malá. A ja som sa vždy bála ukryť motýľa do dlane. Bála som sa prášku na prstoch a nehybnosti. Tak bezmocnej, tichej a tak kruto prirodzenej.

Neblýskalo sa, ani nehrmelo. Bola to tichá búrka, len kvapky dažďa boli stále silnejšie a menili sa na vodopád. Nestíhali sa zavesiť na ihličie, padali rýchlo a padalo ich veľa. Kĺzali sa po listoch a zem ich nestíhala vsakovať, a chodníky a ihrisko boli zaraz plné mlák. Veľkých, hlbokých a takých, ktoré majú na hladine bublinky po nárazoch kvapiek, ktoré hneď nestíhajú v sebe utopiť. Sedela som bez pohnutia na stoličke a mala som pocit, že to nikdy neskončí. Vlhkosť sa mi vpíjala do oblečenia a všetko bolo studené a mokré aj bez dotyku kvapiek.

Tma, dopité poháre a zima až pod kožou.

Ráno je chladné, ale svieti slnko. Keby sme boli niekde inde, tam, kde ešte nedávno, sedeli by sme na lavici, chlipkali kávu, poťahovali z cigariet a sledovali, ako hora dymí. So skrčenými nohami, tesne pri tele, s kolenami pod bradou, unesení. A hovorili nahlas, že hádam porastú huby, lebo vraj keď hora dymí, tak budú. Takto nám stačí vôňa letného čaju a rannej kávy v kuchyni, ktorú vypijeme na balkóne a budeme počúvať vtáčí spev. A sledovať lístie potopené v blate a hovoriť, že o chvíľu bude sucho.

Lebo po daždi stále vyjde slnko.

Dana Sudorová

Ráno odchádzajúceho leta

Na káve jemná velvet pena, pol šálky mlieka, prižmúrené oči a zažatá lampa. Typické ráno, na ktoré si chvíľu zvykám, času je skôr menej ako viac a ja som ešte nevykukla z okna. Zvuk štartujúceho lietadla, o chvíľu poletí ponad naše hlavy, pol šiestej.

Pocit lenivosti, dopredu sa tvárim unavene a v duchu si vravím, že ešte chvíľu. Káva sa rozplýva na jazyku, pena sa stráca vo mne, životabudič, energia. Začínajúci dobrý pocit. Zo seba, zo dňa, ktorý sa budí, z toho, že dnes možno niečo stihnem. Niečo malé, doteraz neviditeľné, niečo viac ako povinnosť.

Jasno, aj keď trochu chladno, augustové ráno, tradičná predzvesť jesene. Ešte je šero, rádio nezapnuté, predpoveď počasia nejasná, ale deň to snáď uhrá. Prvé autá mieria do práce, svietia si do tmy, ktorú prebíja deň neúprosne, dychtivo a rýchlo. Kolobeh ako každý iný, roky nemenný, len autá sú iné.

Po chvíli idem za nimi. Neženiem sa, pomaly ďalej zájdem, vraj. Lebo to tak niekto povedal, lebo to tak možno musí byť. Ranný vzduch, chladivý, osviežujúci, neprehriaty, taký, čo sa má do obeda zmeniť na horúco, lebo ešte stále je leto. Divé slivky na chodníku, rozbitý obchod, v ktorom bola kedysi knižnica, smetisko na schodoch, novinový stánok s tetou, ktorá praje ďakujem a dovidenia skôr, ako vydá päťdesiatcentovú mincu. Park s ľuďmi bez domova na lavičkách, otvoreným vínom pod lavičkami, zastávka.

Do uší mi prúdia tie staré veci, letné hity, ktoré som niesla otcovi, keď sme šli domov na prázdniny. Uprostred leta, celým domom sa ozývalo Ájv gat sanšááájn, do malého bazéna som napustila ľadovú vodu a decká sa v nej máčali tak dlho, kým nemali fialové pery a husiu kožu na celom tele, ale aj tak nechceli von a na druhý deň im nič nebolo. Tak ako mne, keď som bola decko, večne v pohybe, vo vode, premočená, premrznutá, nechcela som von, vždy som kričala, keď ma ťahali nasilu, tak ako oni teraz. Puto. A myšlienky, že nechcem odtiaľ odísť, že nie som mestský človek. Že chcem byť doma dlhšie ako týždeň, že nechcem byť doma na prídel. Dedina má naozaj čaro, ťažko sa z nej odchádza.

Leto v meste je zvláštne. Suché, horúce a prašné, vydýchané a upotené do úmoru bez toho, aby človek niečo pre tú únavu urobil. August o chvíľu skončí, mesto vychladne a zmokne, dedina bude plná blata, a ja budem mať pocit, že leto bolo krátke. Že ho bolo málo. A že ho nikdy nebudem mať dosť. Lebo dobrého veľa nebýva. Vraj.

Dana Salajová

Pútnická blbosť

Takže Hrad bude pútnickým miestom. Keď som videl na titulke SME.sk túto vetu, myslel som si, že zle čítam. Len dovtedy, kým som si nevšimol, že je to citát súdruha premiéra.

Plány súdruha Fica postaviť na nádvorí sochu Svätopluka, sú ešte veľmi skromné. Podľa mňa by na nádvorí Hradu malo stáť trojvŕšie a až na ňom socha Svätopluka. Ale nie hocijaká, tá socha by mala byť aspoň taká veľká, aby od pása hore trčala nad strechy Hradu. Prípadne by mohla trímať v ruke meč a ukazovať smer, ktorým sa istý ožran chcel vybrať na tankoch...

Pútnické miesto si samozrejme vyžaduje aj určité zázemie. Na parkovanie pútnikov by sa mala využiť garáž NRSR. Hlavnú reguláciu dopravy by mohla zabezpečovať pani Ľudmila Nováková. Jednak má skúsenosti s predsedom SNS, jeho fanklub pre ňu teda nebude nič nové, a navyše predpokladám, že väčšina pútnikov by s ňou mohla zaobchádzať aj lepšie, ako istý nemenovaný poslanecký pilot.


A tak sa Bratislava stane nielen hlavným mestom, rajom developerov, jediným hlavným mestom Európy bez metra, ale ešte aj pútnickým miestom. Ak sa socha vydarí, pútnické miesto na Hrade strčí do vrecka aj Rio, či Lourdy.

Otvorenou otázkou zostáva, aké zázraky sa na tomto vládou vytvorenom pútnickom mieste budú diať. Žeby tu ľudia pri pohľade na tento nezmysel prichádzali k rozumu? Súdruh Fico by si to mal s tým pútnickým miestom ešte poriadne rozmyslieť, riziko straty preferencií by mohlo byť príliš vysoké...

Juraj Petrovič

Bez samoty na samote (Dedina)

Dedina, ktorá je k samote najbližšie, je od nej asi kilometer vzdialená. Od domu, v ktorom bývame, ju delí kopec, a na ňom stojí kostol. Viditeľný odvšadiaľ.

Zvonár

Jediné „človečie“, čo sem dolieha, sú práve zvuky jeho zvonov. Zvonár zvonil ešte pred rokom za dvacku, v korunách; teraz vraj berie jedno euro za každé odzvonenie. Taký typický dedinčan, ako len najviac môže byť. Smrdí ďatelinou, ktorú pravidelne zbiera, potom a vínom, ktoré pije namiesto vody, lebo ju má od chlóru bielu ako mlieko. Bezzubý, zvráskavený, ušpinený a neškodný. Dobráčisko od kosti. Zvoní vždy, keď treba, aj niekoľkokrát za deň.

Do kostola sa vždy doteperí zo svojho letného domčeka, starého možno sto rokov, so strechou, ktorá ledva stojí, a s modrými stenami. Zvedavcom ukáže všetko, čo treba – útroby kostola, strmé drevené schody, ktoré vraj zabili dvoch jeho predchodcov (prispel k tomu alkohol), netopierí trus, ktorým sa brodí pred každým zvonením, aj názornú ukážku. Keď minulé leto zvonil, stáli sme pri ňom a jeho troch zvonoch. Sú ťažké, masívne a zblízka ohromne veľké. Nepripraveného človeka absolútne rozhodia. S rukami na ušiach som kričala, nech prestane, ale nepomohlo. Zžitý so svojou prácou a s vatou v ušiach ma nepočul. Hompáľal sa, usmieval sa a nebol schopný prestať. Tomu sa hovorí nadšenie z práce.


Trhový mechanizmus

Ľudia všeobecne sú tu iní ako v meste. Máloktorý chlap v krčme smrdí inak ako zvonár, ale každý, koho stretnete, sa zdraví. Tu sa zdravia všetci navzájom, zastavia sa, pozhovárajú, nikto sa nikam neponáhľa. Keď im poviete, že bývate na samote, hneď všetci vedia, kde to je, hneď vedia, „čí“ ste. A keď to poviete jednému – je jedno, či to je chlap alebo žena – vie to za krátky čas celá dedina. Lenže tu vás to nemusí mrzieť. Nikto vás nestihne spoznať natoľko, aby vás mohli ohovárať, ste pre nich stále natoľko cudzí, že vás berú ako atrakciu. Ako niekoho, kto tu teraz je, ale o pár dní nebude. A aj preto sa snažia. Pomáhajú, ukazujú, navigujú, odporúčajú. Nemusíte mať „konexie“, stačí niekoho stretnúť na ceste a opýtať sa. Na vajcia, mlieko, kozí syr, med, každý tu niečo má, a keď nemá, povie vám pár mien, ktoré majú. Aj takto tu funguje trh. Nikto nikomu nie je konkurenciou, sem to ešte neprišlo.

Všetky cesty vedú do krčmy

Najviac osudov sa zíde – ako inak – v krčme. Bývalí družstevníci, vyslúžilý policajt, malý podnikateľ s drevom, zopár žien v domácnosti, dôchodca takmer neschopný chodiť, zvonár a prázdninujúca mládež. Mladí sedia v altánku za cestou, popíjajú kofolu a čakajú na otvorenie tanečnej sály, dnes bude diskotéka. Tí ostatní sa snažia byť čo najbližšie k baru. Aby nemuseli chodiť ďaleko. Krčmárka – starostova žena – ochotne čapuje, nalieva, donáša plné a odnáša prázdne poháre. Čiperná baba, ľudia ju tu majú radi. Konflikt záujmov? Neexistuje. Obslúžení sú, pekné slovo sa každému ujde, ceny sú minimálne, zákazníci spokojní.

Jano s Jarom – bývalí družstevníci, obaja majú okolo päťdesiatky – boli ešte minulý rok na aktivačkách. Dnes už je to inak. Jano stráži sliepky v novej pipikárni, ako nazýva slepačiu farmu, a Jaro je invalid. Strážil tiež, ale nafúkal a kariéra v pipikárni skončila. Tí dvaja doteraz takmer stále muklovali spolu, po práci dokonca, keď bolo treba, kopali hroby. Ak by niekto chcel podrobnú prednášku o kopaní hrobov, ochotne vysvetlia. Dokážu o tom rozprávať hodiny. A hlavne sa dozviete, kto kde predáva dom, kto sa od koho odsťahoval, kto s pitím prestal a kto začal. Aj iné dôležité správy.


Teraz sedia v krčme, popíjajú malé pivo a becherovku v štamperlíkoch, v tvári sú už červení a jazyky sa im začínajú motať. Spomínajú na časy minulé, na to, ako ich prepustili z družstva a nezabudnú si občas ponadávať. Nie ostro, len tak medzi rečou. To, čo sa nám na dedine zdá fajn, to oni kritizujú. „Každý sa tu každému do taniera pozerá, a závidí, aj keď je ten tanier prázdny!“ začne Jaro. Jano len prikyvuje, navzájom sa dopĺňajú. Necháme ich vyrozprávať sa, až kým neprejdú pozvoľna na inú tému. Jano sa potrebuje pochváliť. Pousmeje sa, a za slávnostného „Dana, boha, ja som ti moderný človek“ vyťahuje z vrecka na montérkovej bunde mobil. Starý, s čiernobielym, krížom prasknutým displejom, ale funkčný, dovolať sa mu dá. Kredit mu dobíja sused, sám si nevie, ale to ho nemrzí.

Sedíme s chlapcami celý večer. Rozprávajú, čo len chcú, my počúvame. Spoznávame náturu slovenskej dediny, absolútne odlišnú od tej našej, mestskej. Keď nás začne obťažovať podgurážený Imro, podnikateľ s drevom z dolného konca, Jaro mu prehovorí do duše. Pokojne, kamarátsky, ale na rovinu. Keď Imro definitívne odíde, poberá sa aj zvonár. Z krčmy to má ďalej, a odprevádzanie dôchodcu z domčeka hneď vedľa tiež nie je slasť. Ujo má problémy s nohami aj za triezva, nie to ešte po niekoľkých malých pivách preklápaných borovičkou.

Lúčime sa neskoro večer, keď je všade tma ako v rohu a keď si uvedomíme, že krčmárka kvôli nám nadčasuje už niekoľko hodín. Jano nás opúšťa hneď za rohom krčmy, Jaro nás ešte pár metrov odprevádza. Na druhý deň, pri prechádzke dedinou, nám kýva z vlečky traktora. Idú so zvonárom zvážať seno. A nezabudne zakričať, nech prídeme do krčmy.

Vybavil nám totiž domáce vajcia, kozí syr a na koštovku domáce víno...

Dana Salajová
(pokračovanie)

Súvisiaci článok: Bez samoty na samote (1)

Tri poučné dni na Slovensku a v Rakúsku

Jeden piatok, predajňa potravín CBA vo Vrakuni:

„Dobrý deň, máte vajíčka?,“ pýtame sa hnedovlasej staršej dámy, z ktorej životné nadšenie vyprchalo ešte v auguste 1968. „Máme,“ a začne ich z pultu ládovať do sakla, hoci sme ešte nepovedali, koľko ich chceme. „Dokedy ich treba spotrebovať?,“ kladieme ďalšiu otázku. Nervózne na nás zazrie a hlesne: „Do zajtra.“ Nedá nám to: „Prečo ich neskladujete v chladiacom pulte, ale na ňom, keď im končí záruka?“ Nadýchne sa, očervenie, na krku jej naskočia škvrny, ale nepovie nič, len zlostne treskne saklom po pulte.

Nie, takéto správanie jej nedarujeme. Pokračujeme v jej trápení. Pýtame sa, prečo majú v bedničkách brokolicu, ktorá sa nedá konzumovať. Evidentne totiž pochádzala z čias, keď za sebou Klement Gottwald ťahal gumeného káčera. Zelená farba na nej nie je, samá pleseň a černota. „Kto vám to káže kupovať?,“ arogantne nás poučí teta misiztrubka a my vieme, že tu logika končí.

Opúšťame vozík, naplnený iným tovarom za desiatky eur a vieme, že sem už nikdy nevkročíme. Toto bola ich druhá šanca. Minule nám predali múku, ktorá mala vydržať do októbra a doma sa z nej vyvalili oné. Larvy.

Mimochodom, svedkom druhej časti aktuálneho incidentu bol aj vedúci (zrejme). Postarší pánko, ktorý nepovedal ani slovo, len zazeral spomedzi regálov. Asi sme neboli prví, čo si o CBA v tejto lokalite (na obrázku označené zelenou) pomysleli svoje. A áno, zamyká sa tam už desať minút pred záverečnou.

Kto chce vidieť skanzen socializmu, komunistický interiér, znudené tváre predavačiek, ktoré akoby chodili do práce za trest (výnimkou sú občas pokladníčky, z ktorých jedna aj zdraví), hor sa sem. Taká koncentrácia neschopnosti je totiž raritou už aj u nás.


Jedna sobota, trhovisko vo Vrakuni:

„Rozkrojíte nám, prosím, ten melón? Šesť kíl je veľa, stačí nám polovica,“ oslovujeme korpulentnú a falošne blonďavú tetku okolo päťdesiatky, ktorá si stoly aj s manželom rozložila napravo od vchodu. „No iste, po kúskoch to budem predávať. V žiadnom prípade,“ arogantne zvreští prasnica (mienim tým povahu, nie výzor) bez toho, aby otočila hlavu. Decibely hluku to ticho násobí... Stojí k nám chrbtom a niečo krája. Jej manžel len bezmocne rozhodí rukami a povie „ďakujem, dovidenia“.

Dostať dve evri a desať cenťákov sa jej zdá málo? Keď nedáš štyri evri dvadsať, tak ťa serem? Nevadí, na slovenské ťapše tohto typu ešte nikto liek nevynašiel. Ak nás niečo mrzelo, tak fakt, že sme pri sebe nemali foťák alebo kameru. Ksicht tohto prototypu hlupane by mal visieť všade. Voči trhovisku je to však nespravodlivé. Ostatní predávajúci, s ktorými sme mali tú česť, boli v poriadku. Dedka, ktorý jednou rukou fajčil, druhou sa škrabal v uchu, aby ňou potom zhŕňal do umelých pohárov strakatú fazuľu podľa želania zákazníkov, nepočítame.

Tá istá sobota v Rakúsku:

Prichádzame do Hainburgu. Boro včera vravel, že tam je kúpalisko. Vyskúšame. Cestou v aute, stále rozladený z rannej tetky na trhovisku, precedím cez zuby, že bohvie, či tam zaparkujeme a či nás na parkovnom nezoderú ako kedysi, keď sme sa pokúšali navštíviť podobné oné na Slovensku.

Som blbec. Parkovisko zdarma. Pohodlné, bezproblémové. V kase milá tetka. Sedem evri za dve osoby. Lehátka na prenájom už pri vchode. Kúpalisko plné ľudí, ale stále dosť miesta to, aby nás pri čítaní našich českých favoritov (Reflex a Týden) nikto nerušil. Tráva skoro ako na golfovom ihrisku. Bez hmyzu. Bez odpadkov. Bufet čistý, rýchly. Obsluha príjemná. Ľadová káva skvelá. Všade okolo slovenčina. Ani sa nečudujeme. Po tom, čo sme kedysi videli na slovenských kúpaliskách, je toto raj. Pár minút od hraníc.

Prichádzame do Viedne.


Po prechádzke sadáme na večeru. Obsluhujú mladé žabky okolo dvadsiatky. Príjemné, nevtieravé, s úsmevom na fejsoch, hoci terasa bola úplne napráskaná jedlachtivými persónami. V ponuke minimálne polovica jedál vegetariánskych. V lístku to zabralo niekoľko strán. Padáme na hubu. Žiadny vyprážaný syr so šunkou, či bryndzáky so slaninou. Áno, presne tieto dve žrádla slovenské reštiky obvykle ponúkajú ako vrchol bezmäsitého kumštu. Šunka a slanina sú zjavne rastliny.


Jedna nedeľa v Rakúsku:

Aj s kamošmi vchádzame do Bad Deutsch-Altenburgu. Sú tam pekné kúpele. Odstavíme premiestňovadlá a hrnieme sa k Dunaju. Vyzúvame sa a šmarho nohami do vody.


Keď nás vyplašila vlna z okoloplávajúcej lode, šli sme realizovať pitný program do reštiky priamo pri brehu. O pani, ktorá nás obsluhovala, nemožno povedať, že by nebola slušná. Pozdravila pri príchode aj pri odchode, ale počas celej konverzácie v nej chýbal život. Nadšenie. Ochota. Úsmev. Akoby bola unavená, akoby ju to nebavilo. Nie, netvrdíme, že to bolo tým, že bola Slovenka, hoci bola. Dali sme si voľajakú vodu. Bublinkovú. Každý pollitrovú. Keď sme do nej chceli citrón, povedala, že ho má málo a potrebuje ho na ryby. Nakoniec nám síce vodu voľajakou citrónovou onou ochutila, ale pachuť zostala. Najesť sme sa šli inde, ale predtým sme vybehli trochu na kopec a omrkli totoka:


Najedli sme sa v dedine. Šialene príjemný čašník, hoci bol sám na celý podnik, nám priniesol takô, ako vidíte nižšie. To vážne existuje niekto, kto ako zeleninovú prílohu neponúka vysušenú sterilizovanú srágoru?






A neľutovali sme.

Nemyslíme si, že všeobecne platí poučka „tupé služby na Slovensku, skvelé služby v Rakúsku“. U nás aj u nich je možné naraziť tak na idiotov, ako aj na normálnych. Nech sa však hejslováci aj na pipíky postavia, nič nezmenia na tom, že rakúsky asfalt nie je rozdrbaný a poflekovaný záplatami ako ten náš, že tam nespoplatňujú parkovanie v každej diere, že rady v pokladniach sú krátke, a že kam prídeme, tam máme pocit, že si niekto naše evri váži. A nie, porovnávať viedenskú Billu s tou slovenskou, to naozaj nejdeme. To by sa nedalo napísať slušne.

Karol Sudor

Bez samoty na samote (1)

Odišli sme na samotu. Ďaleko od hustej civilizácie, smogu, hluku dopravy, fabrík, hypermarketov, MHD a vydýchaného vzduchu, od smradu politikov. Nič z toho neuvidíme, nič neucítime.

Dom, v ktorom spíme, má svoje roky. Pomaly to na ňom vidieť. Na stenách sa ukazujú praskliny, pavúky a muchy sú tu zabývané až niekde v útrobách. Aj osy tu majú pár menších hniezd. Žiadna romantická chalúpka, skôr tak trošku opacha, vie tu prespať veľa ľudí. Na posteliach so starými matracmi, v izbách so staručkými drevenými oknami, ktoré sú po zime plné spiaceho, či pomrznutého hmyzu. S linoleom na podlahe, nič moderné, nič, čo po uprataní pôsobí ideálne. Nič tu nie je sterilné, všetko si žije svojím spomaleným životom. Prirodzeným, nepoškodeným, nenarušeným.


Stojí na lúke obkľúčenej lesíkom. Rovno uprostred prírody, čistej, takmer nedotknutej. Na jar tu vidieť jašteričky, vyhrievajúce sa na múroch, v lete sa odvážia vojsť a chladiť na jeho kachličkách. Okolo na stromoch počuť vtáky. Nielen zrána. Najčastejšie nás budí drozd, vrabec a ďateľ, pretekajú sa v hlasitosti. Trhajú ticho, oproti mestu kompaktné, takmer rituálne. Občas ich doplní štekot starého psa, ktorý stráži svoj revír, večer počuť koncert cikád, kŕkanie žiab, či štekot líšky. Okolo sa pasú daniele.


Keď sa zotmie, vnútri domu počúvame prievan. Vyrába zvuky tradičných starých domov, také tie štipku hororové. Vŕzganie, pískanie, občas buchnú niektoré z množstva dvier. Môžete si iba vybrať, čo vám pripomínajú. Kroky v tme sa ozývajú oveľa viac ako za svetla, na starých kachličkách ostávajú visieť, na prízemí je z toho poriadne chladno. Zvuky tu majú atmosféru a dlhé tmavé chodby tu majú vypínače len na svojom konci. Keď ich zažnete, behom sekúnd môžete na stenách sledovať tieňohru nočných motýľov, tancujúcich pod lampou. Udierajú krídlami do skla, či do steny, hlasitosť úderov je priamo úmerná ich veľkosti.

Zvláštny koncert.

Čudné divadlo. Ale prirodzené.

Kto sa bojí, nech nechodí do lesa.

My tu budeme bývať jedenásť dní. Dva víkendy, týždeň k tomu a potom ešte nejaké dni. Čas, na ktorý sa tešíme každý rok.

Dana Salajová
(pokračovanie)

Pastrami a Lenin v New Yorku III.

Nemenovaná súdružka učiteľka, niekedy v šesťdesiatych rokoch: Imperialistom z Wall Streetu raz robotnícka trieda zakrúti krkom. Americkí súdruhovia čakajú na vhodný okamih, keď nenažratí imperialisti poľavia v bezuzdných orgiách samopaše zo svojej opatrnosti... Vtedy vstane zo zeme aj posledný bedár, zotročený neľudským kapitalizmom, a hrdo pozrie smerom na východ, k veľkému Sovietskemu zväzu...

Jedlo v tieni mostov:

Zdá sa, že vedenie Veľkého jablka hrá prvé husle v direktívnom (a neúnavnom) dialógu, na ktorý občania odpovedajú (aj keď sa mi to prieči:) tichým súhlasom. O tom, ako zdravšie žiť. Ako zdravšie jesť, ako nefajčiť, ako schudnúť. Nakoniec, nemožno s tým nesúhlasiť, ale o tom napíšem neskôr... Zatiaľ sú chute a vône New Yorku neodolateľné:)


Manhattanský most...

V temer každom akčnom filme z NY sú všadeprítomní pouliční stánkari. Bol som veľmi zvedavý, ako chutí „pravý rožok s párkom". Ale ochutnal som ho (aj to náhodou) až niekde na nábreží v Hudson River Park.


Hudson River Park...

Vo verejných záchodoch sa ukrýval nejaký darebák. To som ale netušil. Stál som nad pisoárom, keď dnu vrazila partia policajtov (v rukách obušky). Začali tými pendrekmi trieskať na kovové dvere kabín. Rachot taký, že som sa skoro pocikal... Až ma bodlo v „ľadvinách". Nechali ma dokončiť potrebu a potom ma vykázali von, ani ruky som si nemohol umyť, až vo fontánke pred záchodmi. Vzrušene som vyrozprával synovi, čo sa deje vnútri. O chvíľu chalana - darebáka vyviedli von. Ruky mal spútané za chrbtom. Poliši nasadli do otvoreného auta (pravdepodobne parková, poriadková polícia v zelených rovnošatách), a keď prechádzali okolo nás, ospravedlnili sa za nepríjemnosť, ktorú mi spôsobili.


Toto je úžasná konštrukcia, Manhattan Bridge z roku 1909 je vystavaný z čias:) tak ako mnoho staníc podzemnej železnice. Sú to nádherní svedkovia prelomu 19 storočia. Všadeprítomní. Od Grand Centralu v NY po Eifellovu vežu v Paríži, Pohrobkovia Verneovych fantazmagórií, ktoré sa premenili na realitu. Obrovské konštrukcie, oslava moderného veku. To, čo na NY milujem najviac.

Čo som to? Aha: tam som si v stánku kúpil prvý a posledný hot-dog. Stál dva doláre, bol v sladkom gumenom rožku a prehltol som ho na trikrát. Nechutil mi. Ani trochu.


Pri Times Square, na 42 ulici, alebo kdekoľvek na Manhattane, to vyzeralo s ponukou rovnako. Prekvapil ma zápach prepečeného tuku. Najprv som si myslel, že stánkar ho prepálil, ale smrad sa šíril zo všetkých stánkov rovnako. Zdá sa, že radnica vedie (proti transmastným kyselinám) užitočný boj.


Brooklyn Bridge

V každom prípade som nemohol neochutnať typické jedlo. Také, o ktorom „zasvätení priaznivci" Ameriky u nás hovoria s toľkým dešpektom: hamburgery (aj keď mnohí z nich ochutnali akurát sladké žemle od McDonalda, aj to im stačí na zdrvujúcu „kritiku" amerického spôsobu života:)


Brooklyn za prístavom...

V NY je niekoľko sto prevádzok, označených ako Deli (z delicatessen). Možno aj niekoľko tisíc. Kvalita je rôzna (to som si prečítal), porcie obrovské, ceny primerané. Od troch do pätnásť dolárov, napríklad v Zante Delicatessen, pri zastávke nadzemky na Long Islande, kúsok od Queensborough Plaza, kde sme bývali.

Keďže čašník v Holiday Inn bol obyčajný zlodej (ktorý za dvadsať dolárov ponúkal zopár toastov s maslom a džemom alebo omeletu s príšernou kávou), napadlo nám hneď na druhý deň, že budeme raňajkovať v Deli pri nadzemke, alebo na Manhattane. Stravné lístky z hotela sme použili v deň odchodu na „opulentné" raňajky. Dali sme ich dokopy a hýrili:)

Restaurant Zante sa nám (na prvý aj druhý pohľad) vôbec nepozdával, ale, ako to už v živote často chodí - bol to presne ten dôvod, pre ktorý sme sa tam išli na druhý deň naraňajkovať:). Vyzeralo to ako v ktoromkoľvek filme zo stredozápadu: ospalý majiteľ za pultom, čašníčka pri stoloch - a v kuchyni (od jedálne ju oddeľovala sklená priečka) sa zvŕtal chlapík v zástere. Menu vypísané na zásuvných lištách, presne ako u Katza o pár dní neskôr. Amerika...

Dal som si u Zanteho hamburger s pastrami (ako inak, jedol som pastrami denne), na lístku bola cena 5,95 (Zante je lacný). Čašníčka mi po chvíli doniesla porciu, ktorú som zjedol s veľkými ťažkosťami (bolo ešte ráno). Som nenažraný tvor: keď vidím pekne naaranžované jedlo, neodolám a zjem ho do poslednej omrvinky. Takže, americký hamburger nie je vonkoncom iba sladká žemľa s mletým mäsom. Hamburger v Zante Deli obsahoval plátky slaniny, hovädzieho mäsa, hranolčekov, volské oko a množstvo čerstvej zeleniny. Nevedel by som to jesť niekoľko dní za sebou, ale určite by som si to zopakoval aj dvakrát do týždňa. Mám problémy s nadváhou, ale ak by som ostal v NY viac ako mesiac, pribral by som na tej strave minimálne desať kíl...


Slávny Katz's Deli, vôbec sa nečudujem, že po jeho návšteve prišlo Márii ťažko, tie porcie sú úžasne chutné, veľké, ale aj tak máte pocit, že musíte zjesť viac ako znesiete. Pastrami je fantastická delikatesa.


Pastrami u Katza...


K pastrami patrí legendárny Dr. Brown´s, bezkofeinová limonáda, pripomínajúca slovkolu.


Na stenách sú fotografie známych ľudí, ktorí zavítali do Katz's Deli


Pastrami s vajcom, všadeprítomné hranolčeky. Údené hovädzie plátky pripravené na rôzne spôsoby (vraj najlepšie na svete) podávajú nielen v tomto legendárnom židovskom podniku, založenom v roku 1888. V „našom" chlebe mi chutili najviac. Aj s „našimi" kvasenými uhorkami. Kulinársky zážitok.


New York nikdy nespí...


Starbucks Coffee, Chinatown. A tak mi prišla na myseľ septembrová Viedeň...

Jing Fong v Chinatowne, to je reštaurácia s naozaj ľudovými cenami, ale je navštevovaná aj gurmánmi, je tam obrat ako v Tescu na kameňáku pred Vianocami. V obrovskom priestore prebiehala svadobná hostina. Skvelá kačica obalená v zemiakovom pyré a mäsové guľky v zeleninových listoch, to bolo ešte lepšie ako kačka. Do reštaurácie vedú eskalátory, predpokladám, že voľakedy to bolo divadlo alebo kino. Veľký, veľkorysý priestor.


Môj zápas s paličkami, nakoniec mi museli doniesť vidličku...

Čínska štvrť dávno presahuje svoje pôvodné hranice. Čoskoro zadusí aj Little Italy. Je to istotne škoda, ale počet Talianov sa znížil v historickej štvrti na minimum, Ázijcov je tam oveľa viac. Čínske mesto siaha až ku Kosciuszkovmu mostu, k bývalej stanici na Bowery. Časy Dona Corleoneho sú v nenávratne...


Podnik v Brooklyne, prestavaná továreň na Front Street... Rebar, podnik blízko uličky, kde sa slepý Al Pacino promenádoval vo Vôni ženy na superrýchlom Ferrari. Tentokrát racionálna strava, mnoho zeleniny a vody s ľadom, nevtieravá a pozorná obsluha. Pod schodmi robili temer európske espresso. Skvelé. Tento podnik je navštevovaný prevažne mladými umelcami z Dumba.


Ovocie v najpopulárnejšej predajni lahôdok: Dean&Deluca

Od detstva som zaťažený na bufáčovú stravu (na starom Centrálnom trhovisku som prežil niekoľko nádherných sobotných rán s nebohým otcom, ktorý sa dokázal nádherne sťať, kým som ja ochutnával klobásku alebo pečienku s kvasákmi, to, čo som si mohol dovoliť za pár korún, vždy iba jedno z toho).

Neohrdnem skvelou reštauráciou, ale knihy a noviny najradšej čítam pri pečenej klobáse, ruských vajciach, pri hambáči, kofole a zmrzke. Alebo pri treske. No neohrdnem ani dobrým biftekom v belgickej kaviarni na bratislavskom korze. Samozrejme, keď mám korunu navyše. Inak nemusím.

Aby to nevyzeralo, že sme jedli iba hamburgery (nedám na ne dopustiť) a čínu, spomeniem aj návštevu v Caffe Napoli - na Deň otcov. Je to naozaj populárny sviatok, dočkal som sa aj neočakávaného vinša v podobe veľkého a hlučného bozku, sprevádzaného štípancom na líca. Uštedrila mi ho sympatická asi stodvadsaťkilová čierna dáma pred vežiakom Woolworth).

Caffe Napoli je cenovo relatívne (pre našinca) prijateľná reštika, pre Newyorčanov určite. Takých podnikov je tam ešte veľa, aj oveľa drahších - ale Little Italy pomaly zaniká. Mizne obkľúčená Chinatownom. Čínske reštaurácie a obchody prerastajú až priamo na pôdu talianskej štvrte. Talianske a čínske podniky susedia na historickom území Piccola Italia (na webe som dokonca našiel zaradenie Caffe Napoli do Čínskej štvrte, čo je omyl z nedbalosti, alebo akceptovanie dnešnej reality). V niektorých uličkách neviete, kto vlastne prevažuje. To všetko v Little Italy...


Dean & Deluca, slávna značka s pôvodným interiérom - lahôdky, kde škatuľa ruského kaviáru stála, kedysi v osemdesiatych rokoch, 3000 dolárov (koľko stojí dnes, to som si nevšimol). Pamätám si scénu z Basquiata-Warhol (v podaní Davida Bowieho) - platí a hovorí hlavnému hrdinovi: „To sme mohli ísť kúpiť do Ruska."


V Caffe Napoli mi na Deň otcov naservírovali bifteky (omáčka portobello na šampiňónoch) s raviolami so špenátovou plnkou. To bola lahôdka, akú som ešte nejedol. Fakt! Ani cena nebola veľmi vysoká. V Bratislave by som (v podobnom zariadení) zaplatil určite viac. A neverím, že v Bratislave je podnik, ktorý dokáže pripraviť stredne prepečené bifteky tak, ako chlapci v Napoli. Fantastické!


A nakoniec sľúbený Lenin. Kúsok od Ludlow sa nachádza podnik Red Square, ten chlapík na streche je vodca proletariátu:)

Boris Burger

fotografie: Boris a Boris Burger

Súvisiace články:

Vôňa Západu, nádherná Amerika III.
Vôňa Západu, nádherná Amerika II.
Nechcel som byť sám v New Yorku I.
Nechcel som byť sám v New Yorku II.
Nebol som sám v Harleme
Vôňa Západu, nádherná Amerika I.