28. 7. 2009

Bez samoty na samote (1)


Odišli sme na samotu. Ďaleko od hustej civilizácie, smogu, hluku dopravy, fabrík, hypermarketov, MHD a vydýchaného vzduchu, od smradu politikov. Nič z toho neuvidíme, nič neucítime.

Dom, v ktorom spíme, má svoje roky. Pomaly to na ňom vidieť. Na stenách sa ukazujú praskliny, pavúky a muchy sú tu zabývané až niekde v útrobách. Aj osy tu majú pár menších hniezd. Žiadna romantická chalúpka, skôr tak trošku opacha, vie tu prespať veľa ľudí. Na posteliach so starými matracmi, v izbách so staručkými drevenými oknami, ktoré sú po zime plné spiaceho, či pomrznutého hmyzu. S linoleom na podlahe, nič moderné, nič, čo po uprataní pôsobí ideálne. Nič tu nie je sterilné, všetko si žije svojím spomaleným životom. Prirodzeným, nepoškodeným, nenarušeným.


Stojí na lúke obkľúčenej lesíkom. Rovno uprostred prírody, čistej, takmer nedotknutej. Na jar tu vidieť jašteričky, vyhrievajúce sa na múroch, v lete sa odvážia vojsť a chladiť na jeho kachličkách. Okolo na stromoch počuť vtáky. Nielen zrána. Najčastejšie nás budí drozd, vrabec a ďateľ, pretekajú sa v hlasitosti. Trhajú ticho, oproti mestu kompaktné, takmer rituálne. Občas ich doplní štekot starého psa, ktorý stráži svoj revír, večer počuť koncert cikád, kŕkanie žiab, či štekot líšky. Okolo sa pasú daniele.


Keď sa zotmie, vnútri domu počúvame prievan. Vyrába zvuky tradičných starých domov, také tie štipku hororové. Vŕzganie, pískanie, občas buchnú niektoré z množstva dvier. Môžete si iba vybrať, čo vám pripomínajú. Kroky v tme sa ozývajú oveľa viac ako za svetla, na starých kachličkách ostávajú visieť, na prízemí je z toho poriadne chladno. Zvuky tu majú atmosféru a dlhé tmavé chodby tu majú vypínače len na svojom konci. Keď ich zažnete, behom sekúnd môžete na stenách sledovať tieňohru nočných motýľov, tancujúcich pod lampou. Udierajú krídlami do skla, či do steny, hlasitosť úderov je priamo úmerná ich veľkosti.

Zvláštny koncert.

Čudné divadlo. Ale prirodzené.

Kto sa bojí, nech nechodí do lesa.

My tu budeme bývať jedenásť dní. Dva víkendy, týždeň k tomu a potom ešte nejaké dni. Čas, na ktorý sa tešíme každý rok.

Dana Salajová
(pokračovanie)

15. 7. 2009

Pastrami a Lenin v New Yorku III.


Nemenovaná súdružka učiteľka, niekedy v šesťdesiatych rokoch: Imperialistom z Wall Streetu raz robotnícka trieda zakrúti krkom. Americkí súdruhovia čakajú na vhodný okamih, keď nenažratí imperialisti poľavia v bezuzdných orgiách samopaše zo svojej opatrnosti... Vtedy vstane zo zeme aj posledný bedár, zotročený neľudským kapitalizmom, a hrdo pozrie smerom na východ, k veľkému Sovietskemu zväzu...

Jedlo v tieni mostov:

Zdá sa, že vedenie Veľkého jablka hrá prvé husle v direktívnom (a neúnavnom) dialógu, na ktorý občania odpovedajú (aj keď sa mi to prieči:) tichým súhlasom. O tom, ako zdravšie žiť. Ako zdravšie jesť, ako nefajčiť, ako schudnúť. Nakoniec, nemožno s tým nesúhlasiť, ale o tom napíšem neskôr... Zatiaľ sú chute a vône New Yorku neodolateľné:)


Manhattanský most...

V temer každom akčnom filme z NY sú všadeprítomní pouliční stánkari. Bol som veľmi zvedavý, ako chutí „pravý rožok s párkom". Ale ochutnal som ho (aj to náhodou) až niekde na nábreží v Hudson River Park.


Hudson River Park...

Vo verejných záchodoch sa ukrýval nejaký darebák. To som ale netušil. Stál som nad pisoárom, keď dnu vrazila partia policajtov (v rukách obušky). Začali tými pendrekmi trieskať na kovové dvere kabín. Rachot taký, že som sa skoro pocikal... Až ma bodlo v „ľadvinách". Nechali ma dokončiť potrebu a potom ma vykázali von, ani ruky som si nemohol umyť, až vo fontánke pred záchodmi. Vzrušene som vyrozprával synovi, čo sa deje vnútri. O chvíľu chalana - darebáka vyviedli von. Ruky mal spútané za chrbtom. Poliši nasadli do otvoreného auta (pravdepodobne parková, poriadková polícia v zelených rovnošatách), a keď prechádzali okolo nás, ospravedlnili sa za nepríjemnosť, ktorú mi spôsobili.


Toto je úžasná konštrukcia, Manhattan Bridge z roku 1909 je vystavaný z čias:) tak ako mnoho staníc podzemnej železnice. Sú to nádherní svedkovia prelomu 19 storočia. Všadeprítomní. Od Grand Centralu v NY po Eifellovu vežu v Paríži, Pohrobkovia Verneovych fantazmagórií, ktoré sa premenili na realitu. Obrovské konštrukcie, oslava moderného veku. To, čo na NY milujem najviac.

Čo som to? Aha: tam som si v stánku kúpil prvý a posledný hot-dog. Stál dva doláre, bol v sladkom gumenom rožku a prehltol som ho na trikrát. Nechutil mi. Ani trochu.


Pri Times Square, na 42 ulici, alebo kdekoľvek na Manhattane, to vyzeralo s ponukou rovnako. Prekvapil ma zápach prepečeného tuku. Najprv som si myslel, že stánkar ho prepálil, ale smrad sa šíril zo všetkých stánkov rovnako. Zdá sa, že radnica vedie (proti transmastným kyselinám) užitočný boj.


Brooklyn Bridge

V každom prípade som nemohol neochutnať typické jedlo. Také, o ktorom „zasvätení priaznivci" Ameriky u nás hovoria s toľkým dešpektom: hamburgery (aj keď mnohí z nich ochutnali akurát sladké žemle od McDonalda, aj to im stačí na zdrvujúcu „kritiku" amerického spôsobu života:)


Brooklyn za prístavom...

V NY je niekoľko sto prevádzok, označených ako Deli (z delicatessen). Možno aj niekoľko tisíc. Kvalita je rôzna (to som si prečítal), porcie obrovské, ceny primerané. Od troch do pätnásť dolárov, napríklad v Zante Delicatessen, pri zastávke nadzemky na Long Islande, kúsok od Queensborough Plaza, kde sme bývali.

Keďže čašník v Holiday Inn bol obyčajný zlodej (ktorý za dvadsať dolárov ponúkal zopár toastov s maslom a džemom alebo omeletu s príšernou kávou), napadlo nám hneď na druhý deň, že budeme raňajkovať v Deli pri nadzemke, alebo na Manhattane. Stravné lístky z hotela sme použili v deň odchodu na „opulentné" raňajky. Dali sme ich dokopy a hýrili:)

Restaurant Zante sa nám (na prvý aj druhý pohľad) vôbec nepozdával, ale, ako to už v živote často chodí - bol to presne ten dôvod, pre ktorý sme sa tam išli na druhý deň naraňajkovať:). Vyzeralo to ako v ktoromkoľvek filme zo stredozápadu: ospalý majiteľ za pultom, čašníčka pri stoloch - a v kuchyni (od jedálne ju oddeľovala sklená priečka) sa zvŕtal chlapík v zástere. Menu vypísané na zásuvných lištách, presne ako u Katza o pár dní neskôr. Amerika...

Dal som si u Zanteho hamburger s pastrami (ako inak, jedol som pastrami denne), na lístku bola cena 5,95 (Zante je lacný). Čašníčka mi po chvíli doniesla porciu, ktorú som zjedol s veľkými ťažkosťami (bolo ešte ráno). Som nenažraný tvor: keď vidím pekne naaranžované jedlo, neodolám a zjem ho do poslednej omrvinky. Takže, americký hamburger nie je vonkoncom iba sladká žemľa s mletým mäsom. Hamburger v Zante Deli obsahoval plátky slaniny, hovädzieho mäsa, hranolčekov, volské oko a množstvo čerstvej zeleniny. Nevedel by som to jesť niekoľko dní za sebou, ale určite by som si to zopakoval aj dvakrát do týždňa. Mám problémy s nadváhou, ale ak by som ostal v NY viac ako mesiac, pribral by som na tej strave minimálne desať kíl...


Slávny Katz's Deli, vôbec sa nečudujem, že po jeho návšteve prišlo Márii ťažko, tie porcie sú úžasne chutné, veľké, ale aj tak máte pocit, že musíte zjesť viac ako znesiete. Pastrami je fantastická delikatesa.


Pastrami u Katza...


K pastrami patrí legendárny Dr. Brown´s, bezkofeinová limonáda, pripomínajúca slovkolu.


Na stenách sú fotografie známych ľudí, ktorí zavítali do Katz's Deli


Pastrami s vajcom, všadeprítomné hranolčeky. Údené hovädzie plátky pripravené na rôzne spôsoby (vraj najlepšie na svete) podávajú nielen v tomto legendárnom židovskom podniku, založenom v roku 1888. V „našom" chlebe mi chutili najviac. Aj s „našimi" kvasenými uhorkami. Kulinársky zážitok.


New York nikdy nespí...


Starbucks Coffee, Chinatown. A tak mi prišla na myseľ septembrová Viedeň...

Jing Fong v Chinatowne, to je reštaurácia s naozaj ľudovými cenami, ale je navštevovaná aj gurmánmi, je tam obrat ako v Tescu na kameňáku pred Vianocami. V obrovskom priestore prebiehala svadobná hostina. Skvelá kačica obalená v zemiakovom pyré a mäsové guľky v zeleninových listoch, to bolo ešte lepšie ako kačka. Do reštaurácie vedú eskalátory, predpokladám, že voľakedy to bolo divadlo alebo kino. Veľký, veľkorysý priestor.


Môj zápas s paličkami, nakoniec mi museli doniesť vidličku...

Čínska štvrť dávno presahuje svoje pôvodné hranice. Čoskoro zadusí aj Little Italy. Je to istotne škoda, ale počet Talianov sa znížil v historickej štvrti na minimum, Ázijcov je tam oveľa viac. Čínske mesto siaha až ku Kosciuszkovmu mostu, k bývalej stanici na Bowery. Časy Dona Corleoneho sú v nenávratne...


Podnik v Brooklyne, prestavaná továreň na Front Street... Rebar, podnik blízko uličky, kde sa slepý Al Pacino promenádoval vo Vôni ženy na superrýchlom Ferrari. Tentokrát racionálna strava, mnoho zeleniny a vody s ľadom, nevtieravá a pozorná obsluha. Pod schodmi robili temer európske espresso. Skvelé. Tento podnik je navštevovaný prevažne mladými umelcami z Dumba.


Ovocie v najpopulárnejšej predajni lahôdok: Dean&Deluca

Od detstva som zaťažený na bufáčovú stravu (na starom Centrálnom trhovisku som prežil niekoľko nádherných sobotných rán s nebohým otcom, ktorý sa dokázal nádherne sťať, kým som ja ochutnával klobásku alebo pečienku s kvasákmi, to, čo som si mohol dovoliť za pár korún, vždy iba jedno z toho).

Neohrdnem skvelou reštauráciou, ale knihy a noviny najradšej čítam pri pečenej klobáse, ruských vajciach, pri hambáči, kofole a zmrzke. Alebo pri treske. No neohrdnem ani dobrým biftekom v belgickej kaviarni na bratislavskom korze. Samozrejme, keď mám korunu navyše. Inak nemusím.

Aby to nevyzeralo, že sme jedli iba hamburgery (nedám na ne dopustiť) a čínu, spomeniem aj návštevu v Caffe Napoli - na Deň otcov. Je to naozaj populárny sviatok, dočkal som sa aj neočakávaného vinša v podobe veľkého a hlučného bozku, sprevádzaného štípancom na líca. Uštedrila mi ho sympatická asi stodvadsaťkilová čierna dáma pred vežiakom Woolworth).

Caffe Napoli je cenovo relatívne (pre našinca) prijateľná reštika, pre Newyorčanov určite. Takých podnikov je tam ešte veľa, aj oveľa drahších - ale Little Italy pomaly zaniká. Mizne obkľúčená Chinatownom. Čínske reštaurácie a obchody prerastajú až priamo na pôdu talianskej štvrte. Talianske a čínske podniky susedia na historickom území Piccola Italia (na webe som dokonca našiel zaradenie Caffe Napoli do Čínskej štvrte, čo je omyl z nedbalosti, alebo akceptovanie dnešnej reality). V niektorých uličkách neviete, kto vlastne prevažuje. To všetko v Little Italy...


Dean & Deluca, slávna značka s pôvodným interiérom - lahôdky, kde škatuľa ruského kaviáru stála, kedysi v osemdesiatych rokoch, 3000 dolárov (koľko stojí dnes, to som si nevšimol). Pamätám si scénu z Basquiata-Warhol (v podaní Davida Bowieho) - platí a hovorí hlavnému hrdinovi: „To sme mohli ísť kúpiť do Ruska."


V Caffe Napoli mi na Deň otcov naservírovali bifteky (omáčka portobello na šampiňónoch) s raviolami so špenátovou plnkou. To bola lahôdka, akú som ešte nejedol. Fakt! Ani cena nebola veľmi vysoká. V Bratislave by som (v podobnom zariadení) zaplatil určite viac. A neverím, že v Bratislave je podnik, ktorý dokáže pripraviť stredne prepečené bifteky tak, ako chlapci v Napoli. Fantastické!


A nakoniec sľúbený Lenin. Kúsok od Ludlow sa nachádza podnik Red Square, ten chlapík na streche je vodca proletariátu:)

Boris Burger

fotografie: Boris a Boris Burger

Súvisiace články:

Vôňa Západu, nádherná Amerika III.
Vôňa Západu, nádherná Amerika II.
Nechcel som byť sám v New Yorku I.
Nechcel som byť sám v New Yorku II.
Nebol som sám v Harleme
Vôňa Západu, nádherná Amerika I.

8. 7. 2009

Profily autorov o ničom - dnes Juraj Petrovič


Ako krpec počúval otca skúšať so sláčikovým kvartetom a keďže ešte netušil, že hovoriť pravdu sa niekedy nevypláca, bol na najbližších 16 rokov pribitý k husliam, viole a pultu s notami.

Škôlku študoval diaľkovo - u babky, kde sa na rozdiel od škôlky dalo čítať a počúvať francúzske šansóny.

V prvej triede mala učiteľka trochu problém pochopiť, že neschopnosť pokračovať v čítaní po spolužiakovi nemá príčinu v dyslexii, ale v tom, že je o päť strán v šlabikári ďalej ako ostatní. Ešteže sa to vysvetlilo, prepadnúť z čítania by bolo vskutku bizarné aj na beztak bizarnú dobu rokov sedemdesiatych.

Na gymnáziu neznášal a neučil sa fyziku a chémiu, tvrdiac, že ich nikdy potrebovať nebude. Z donútenia vtedajšieho školského systému absolvoval maturitu aj z elektrotechniky a elektroniky, mysliac si, že toto potrebovať nebude už vôbec.

Po tri a pol roku na Konzervatóriu v Prahe si konečne uvedomil, že sedieť v orchestri a hrať po 268-my krát tú istú skladbu asi nie je jeho šálka kávy a skončil s aktívnym mučením okolia vyhrávaním na viole.

Odvtedy sa živí predávaním všetkého možného, od systémov pre čistiarne odpadových vôd, cez čerpadlá na najrôznejšie veci až po modré z neba (s malým M). Spomína dosť často na gymnázium, lebo elektrotechnika, fyzika a chémia sú teraz chlieb jeho každodenný...

Už ako dieťa sa zakukal do kozmonautov a táto úchylka mu zostala dodnes. Osobitne program Apollo ho zaujal natoľko, že sa rozhodol vedieť o ňom čo najviac. Dodnes pozerá na Mesiac lačným pohľadom, akým sa bežní smrteľníci pozerajú na fotky dovolenkových destinácii, ktoré nikdy nenavštívia. Kamarátov otravuje detailmi, ktoré nechcú vedieť o svojich partneroch, nieto o nejakých Američanoch, ktorí sa (vraj) prechádzali po Mesiaci.

Keď istá politická strana v roku 2002 prehrala voľby a nedostala sa do parlamentu, usúdil, že to je tá pravá, a napriek predošlému presvedčeniu, že straníkom nikdy nebude, vstúpil do...

Po roku vášnivého diskutovania na SME.sk si uvedomil, že by mohol skúsiť niečo aj napísať, nielen stále kritizovať iných a tak si založil blog, ktorý sa postupne rozdvojil na články o politike a články o Apolle. Za jedno mu nadávajú, za druhé aj občas pochvália, takže rozmýšľa, ako sa stať prvým slovenským politickým astronautom, prípadne ako vysťahovať všetkých politikov na Mesiac, čím by sa jednak Zemi uľavilo a navyše by mohol politizovať na obľúbenom mieste.

Keď sa mu zdalo, že už je tých záujmov nejako málo, začal študovať právo, čo ho, na počudovanie mnohých, neskutočne baví a napĺňa.

Je presvedčený, že za plešinu, ktorá sa mu stále zväčšuje, môže Černobyľ a účasť na prvomájovej manifestácii krátko po jeho havárii:)

Doživotný pasívny a masívny konzument hudby, konzervatívec skôr povahou, ako politickým presvedčením, miluje, okrem hudby a kníh, svoje dve dcéry, ktoré sú asi to najlepšie, čo sa mu doteraz v živote stalo.

Na tento blog píše veci, ktoré nemá chuť nechať okydať diskutérskou úderkou na SME.

Petrovičove články na tomto blogu:
O astronautoch úplne inak

Profil ďalšieho autora o ničom:
Karol Sudor

2. 7. 2009

Nechcel som byť sám v New Yorku II.


Keď som sa chystal na cestu, pochválil som sa (samozrejme;) ľuďom, s ktorými, či už chcene a vedome, alebo z nutnosti prichádzam do kontaktu. Od prajnosti až po iracionálnu blbosť, s tým všetkým som sa stretol. Blbosti bolo viac (iracionálna nenávisť niektorých vševedkov voči všetkému americkému dosiahla vrchol).

Pre mňa tých osem dní znamenalo viac, ako niekoľko rokov v mojom živote. Samotný pohľad na tabuľu v Bowery, či dotyk s murivom pilierov Brooklynského mostu, by mi stáli za tú cestu...

Veselšie:

Minulý rok som si všimol zákaz fajčenia na letisku vo Schwechate: v mojom obľúbenom bare zmizli popolníky - len tak, mirniks dirniks. Z mesiaca na mesiac. Viem, že v lietadlách je zakázané fajčiť už dlhšie. Voľakedy ste s mohli na zadných sedadlách potiahnuť aj z cigary. S odstupom času považujem fajčenie v akomkoľvek uzatvorenom priestore za hlúposť. Iba popolníčky na podrúčkach kresiel (a na záchode) pripomínajú časy, keď to bolo celkom bežné.

Ale kampaň proti fajčeniu postupne predbehla všetky očakávania. Na viedenskom letisku som zbadal izolované fajčiarske búdky, ktoré považujem za zverinec. Nedôstojné a neľudské sklené klietky, ktoré majú nám, hriešnikom, podsúvať myšlienku, že sme úbohé kreatúry bez chrbtovej kosti. Teda tí, ktorí sa nevieme vzdať zlozvyku (a pokojne napíšem, že aj radosti z fajčenia). Ľudské kreatúry (vystavené za sklom, aby bolo pokorenie dostatočné) podhodené pohŕdaniu nefajčiarskej väčšiny. Vošiel som do jednej, ale klimatizácia je v tom malom priestore nevyhovujúca. Ovanul ma príšerný smrad z nedopalkov.

Súčasná ochrana pred terorizmom vytvorila z letísk uzatvorené, plnoklimatizované zariadenia, z ktorých neprekĺzne ani myš. Ak cestujete dlhšie, a ak vám, nedajboh, odletelo lietadlo, na ktoré ste mali prestúpiť, stávate sa väzňom, ktorý sa nedostane von. Až do odletu ďalšieho. Ak prejdete osobnou kontrolou, už nie cesty späť.

V Paríži sme išli koridormi (s nespočítateľnými bezpečnostnými kontrolami) vyše polhodiny, kým sme prišli k našej bráne. Po ceste už neboli fajčiarske zverince (inak to naozaj nazvať nemôžem) a pred samotnou kontrolou ani šanca dať si posledného šľuka pred dlhým letom.


Na letisku Charlesa de Gaulle v Paríži je situácia rovnaká, viď priložená fotografia skleného zverinca (s tým rozdielom, že na ceste k odletovej bráne, som ďalší nenašiel). Zaťal som sa, že vydržím až do New Yorku. Netušil som, čo ma ako tuhého fajčiara čaká tam.

Nevyznám sa v lietadlách ako naša milá jazyčnica, model rozoznám, až keď sa usadím na mieste a otvorím inštrukcie pre prípad havárie (sú naprd, málokedy sa stalo, aby ľudia prežili na hladine oceánu a inštruktáž sa z osemdesiatich percent venuje práve tomuto nezmyslu). Tam je napísané, akým lietadlom letím. Spomínam si, že z Viedne to bol Airbus 319, z Paríža Boeing 777. To bolo obrovské lietadlo. Je celkom možné, že je na fotografii práve ono.


Táto obrazovka ma fascinovala. Počas celej cesty som od strachu nezažmúril oči. Nepozeral som filmy ani hudobné klipy. Celý čas som sledoval polohu lietadla a čas, kedy by sme mali pristáť na letisku JFK. Pre tých, ktorí ešte neleteli, alebo pre tých, ktorí leteli dávnejšie ako ja, je to absolútna novinka. Preto prosím profesionálnych vzdušných vlkov, aby boli zhovievaví k môjmu nadšeniu.




Pred odletom:


Celú cestu som sa modlil. Keby som letel dnes, po najnovšej havárii jemenského Airbusu, asi by som bol pod sedatívami. Takto som si vypomohol iba dvomi malými fľaškami merlotu a anopyrínom, ktorý mi jazyčnica poradila ako prevenciu proti embólii:)

Po niekoľkých otčenášoch a po večeri s vínom sme s veľkým rachotom o 21.15 pristáli v New Yorku.

Privítal ma obrovitý (ako z filmu) vyšportovaný policajt s čisto americkým menom Romanowich:) Odovzdal som odtlačky, odpovedal na pár otázok a do pasu dostal pečiatku. Pred letiskom som si slastne zápalil prvú cigaretu po desiatich hodinách. Ale hneď som ju aj zahasil. Tučnučká černoška mi podala do rúk lístok s číslom a menom taxíkára, ktorý nás mal odviezť na Long Island. Žltý ford so zabudovaným GPS pre kontrolu trasy. Vlhko a teplo. O štyridsať minút nás vysadil pred hotelom. Rútil sa pomerne rýchlo po Queensborough Blvd. Rozmýšľam, koľko by som zaplatil v Bratislave? On chcel 35 dolárov. Vyzerá to, že v NY sú taxíky lacnejšie.


Boris Burger

Súvisiace články:
Nechcel som byť sám v NY I.
Nebol som sám v Harleme