Šestnástka

Zavolala a zaujímala sa o brigádu. Vraj či je možné, že by pracovala aj v prípade, že má len šestnásť. Popri štúdiu na gymnáziu. Prácu telefonistu zvládnu aj mladiství, pokiaľ chcú, a tak sme sa dohodli.

Prišla na druhý deň. Detská bacuľatá tvár, pokrytá pehami, nos mierne dohora, vlasy v cope. Tenký, príjemný hlas, milé stvorenie.

Pozerá mi do očí, kontakt drží ako málokto. V tom pohľade je veľa vecí. Nie zúfalstvo dieťaťa, ktoré nevie, čo so sebou. Je tam vyrovnanosť, úprimnosť, srdečnosť, pevnosť, ohromná odhodlanosť. Mám pocit, že sa nerozprávam s -násťročným dievčaťom, ktoré študuje druhý ročník gympla, ale s dospelým, vyrovnaným človekom, ktorý vie, čo chce. Ktorý má už svoje zažité, nechýba mu bujarosť diskoték, pofajčievanie pri škole, či chodenie poza ňu. Mám pocit, že oproti mne sedí človek, ktorý sa pozná. Ktorý sa už akoby prečítal a nepotrebuje poľutovať, silný je dosť. Prečo?

Vybalila to na mňa úplne prirodzene, bez mihnutia oka. Je tehotná, v októbri má termín. Od septembra študuje externe, pretože chce dokončiť školu, ale zároveň sa aj starať o dieťatko a pracovať, pokiaľ to situácia dovolí. Bude slobodná mamička a hoci rodičia pomôžu, nechce im byť zavesená im na krku a nič nerobiť. Chce to zvládať, chce byť samostatná, chce byť mama, dobrá, aby bolo všetko fajn, aj keď bude sama.

Neviem, možno to bol iba pocit. Taký ten prvotný, ktorým vás ten druhý ovalí a ostane vo vás vibrovať ešte dlho. Netuším, ako dopadne, a či bude takáto silná a odhodlaná ešte o pol roka, alebo o rok. Neviem, naozaj. Možno to všetko bola len obrovská kopa energie, čo z nej šla, zliata so všetkými tými pocitmi.

Len málokto ma však presvedčil tak, ako ona.

Dana Salajová

Súvisiaci článok: Vek nad 50? Diagnóza

Debilníček

Moja starká mala sivý karisblok. Zapisovala si doň tuším úplne všetko - zoznam na nákup potravín, prehľad darčekov pre celú rodinu na celý rok, nákres svetra, ktorý chcela vnučke uštrikovať k Vianociam, či také menšie domáce účtovníctvo. Volala ho svojsky – debilníček.

Potom mala ešte kalendár. Každý rok si doň prepísala narodeniny, meniny a iné výročia celej rodiny. Múdro.

Ja som si všetky veci držala v hlave. Posielanie pohľadníc som síce vymenila za rýchlejšiu „esemes“ formu, alebo jednoduchú gratuláciu cez mail, „skajp“, „fejsbúk“, prípadne som jednoducho oslávencovi zatelefonovala. Zoznamy nákupu som písala iba manželovi a synovi, ja som s prehľadom nakúpila všetko, čo bolo treba. Pamätala som si, čo komu priniesť, čo kedy mám urobiť. Milión hesiel a množstvo PIN-kódov od platobných kariet a mobilných telefónov som nosila v hlave.

Nedávno som zistila, že starnem. S prvým šedivým vlasom som sa nejako vysporiadala, vrásky ešte nemám, ale zabúdam. Občas zájdem do obchodu a neviem si spomenúť na to, kvôli čomu som tam išla. Krúžim po predajni, nakúpim kopec prkotín (najčastejšie granko alebo čierne korenie) a doma zistím, po čo som vlastne išla. A že už máme päť škatúľ granka, alebo štyri balenia čierneho korenia. V obchodnom dome ťukám do terminálu číslo, ktoré je na 100 percent mojím PIN-om. Po treťom omyle nechávam nákup tam a doma si spomeniem, že to bol PIN k starej karte. Na „fejsbúku“ som zistila, že silné heslo je také, ktoré nemám šancu si zapamätať. Za posledné dva týždne som si tam nechala meniť heslá asi trikrát. Gratulácie k sviatkom vybavujem dva až tri dni po... Dokelu, ja fakt zabúdam!

S piatimi škatuľami granka svoju zábudlivosť ťažko doma zamaskujem. K tomu tie čierne korenia... S tým treba niečo robiť. Mobil s pripomienkami by nebol zlý, ale ja som klasik. Alebo konzerva. Ako Nataša. Mobil je telefón, má slúžiť na telefonovanie. Dobre, som ochotná pripustiť celkom praktické využitie – posielanie správ a raňajšie budenie. Tak som si vybrala diár, ktorý som dostala v práci k meninám.

Diár je skvelá vec pre ľudí s grafomanskými sklonmi. Čiže aj pre mňa. Zapísala som si doň najbližšie termíny, poznačila svokrine narodeniny a silné heslo do „fejsbúku“. Štrikovanie svetra komukoľvek považujem za vyšší level, takže nákres sa nekoná. Ale zato tam mám zapísané iné dôležité veci - napríklad 11. mája bratrancove narodky a 15. mája objednávku k dentálnej hygieničke.

Aj tak som na obe veci zabudla. Ešte šťastie, že svokra má narodeniny až o týždeň. Lebo to by bol prúser.

Andy Sekanová

O astronautoch úplne inak

Astronauti. Hrdinovia? Pionieri ľudstva? Možno. Talentovaní, mimoriadne schopní, psychicky odolní, cieľavedomí piloti. Mali šťastie, boli v správnom čase na správnom mieste. Ich šťastie bolo často aj smolou. Pretože boli a sú, tiež len ľudia z mäsa a kostí.

Gene Cernan pravidelne opakuje, že to nechápal. Keď predstavili jeho skupinu astronautov, stal sa z obyčajného skúšobného pilota americký hrdina. „Pritom som to bol stále ja, nijak som sa nezmenil! Zo dňa na deň som bol na titulke všetkých novín a časopisov.“

Sláva stúpne do hlavy aj kdejakej hviezdičke, nieto ešte vojakovi, ktorý doteraz lietal s podobne „postihnutými“ pilotmi na neodskúšaných strojoch. A zrazu sa ľudia, médiá a politici idú potrhať aj kvôli obyčajnej fotke s niekým, kto možno poletí do vesmíru.

Presne toto sa stalo každému, kto sa v 60. rokoch stal americkým astronautom. Ani nehovoriac o ženách. Slovo astronaut pôsobilo lepšie, ako akékoľvek afrodiziakum.

Nekonečné trénovanie, 18 hodinový pracovný deň, lety po celej krajine, predštartová karanténa, žiaden čas na rodinu, na relax, permanentný a nikdy nekončiaci stres. K tomu ešte rivalita medzi astronautmi, snaha byť najlepší, daná aj povahou skúšobných pilotov a snaha upútať pozornosť Deke Slaytona, ktorý bol konečným riešiteľom hádanky o posádkach pre Apollo.

V takomto prostredí, navyše uprostred prebiehajúcej vietnamskej vojny, boja za ľudské práva, hnutia hippies, nepokojov a strieľania na univerzitách, vraždách politikov a ich stúpencov, nebolo jednoduché udržať sa pri zdravom rozume.

A teraz si predstavte, že sa naozaj dostanete tam, kam sa v celej histórii ľudstva pozrelo spolu len 24 ľudí. Predstavte si, že ste tým prvým, kto sa nohou dotkol iného vesmírneho telesa.
To nemôže zostať bez následkov. Ani nezostalo.

Z tohto pohľadu mal Deke Slayton asi najšťastnejšiu ruku pri výbere prvého človeka na Mesiaci. Uzavretý, plachý a nie veľmi komunikatívny Neil Armstrong bol skutočne veľmi dobrou voľbou. Jeho let, jeho výstup na povrch, to všetko ako keby nezanechalo takmer žiadne stopy na dnes už 79-ročnom Neilovi.

Po absolvovaní svetového turné sa usadil na malej univerzite, neskôr zastával niekoľko vedúcich funkcií v súkromných firmách a okrem oficiálnych akcií NASA sa prakticky nikde neobjavuje. Žiadne filmy, žiadne interview, žiadne prednášky, Neil si žije svoj život astronauta na dôchodku na svojej farme v Lebanone v Ohiu a za celých 40 rokov sa o ňom v médiách neobjavila ani jedna škandalózna informácia.

Nie tak Buzz Aldrin. Druhý muž na Mesiaci si prešiel peklom alkoholizmu, depresií, rozvodu a takmer spáchanej samovraždy, kým sa mu podarilo nájsť nový zmysel života.

Aj mnohí ďalší doplatili na „hviezdne“ povolanie v programe Apollo. Rozvody, osobné tragédie, neschopnosť nájsť nový zmysel života po tom neobyčajnom a neopakovateľnom zážitku, ktorým bola návšteva 400 000 kilometrov vzdialeného kusu skaly.

Nájdu sa ale aj príklady toho, ako sa to dalo ustáť. A v pohode. Pete Conrad, ktorý považoval svoju prácu na Skylabe za oveľa dôležitejšiu, náročnejšiu a úspešnejšiu, ako celý let Apolla 12. Pete sa až do svojej smrti v roku 1996 snažil naštartovať súkromné lety do vesmíru, venoval im množstvo svojej na pohľad nevyčerpateľnej energie.

Al Bean, ktorý už pred svojim letom na Apolle 12 tajne chodil na kurzy maľovania, velil najproduktívnejšej posádke Skylabu a dnes maľuje krásne obrazy, v ktorých sa snaží zachytiť svoje pocity z návštevy Mesiaca.

Mike Collins, člen slávneho Apolla 11, ktorý bol dlhé roky riaditeľom National Air and Space Museum a neskôr podpredsedom Smithsonian Institution a postaral sa o to, aby sa v ňom uchovalo čo najviac z histórie jeho letu a letov jeho kolegov.

Al Shepard, ktorý sa už pred svojím návratom do aktívneho stavu na Apolle 14 stal milionárom, Ken Mattingly, ktorý sa nakoniec dočkal svojho letu na Apolle 16 a zalietaval Space Shuttle, Gene Cernan, ktorý bol vždy výborným rečníkom a ktorý dodnes prednáša po celom svete o svojich zážitkoch, aby v ľuďoch povzbudil to, čo považuje za dôležité – ochotu objavovať, posúvať hranice poznaného, odvahu a pripravenosť urobiť ďalší „prvý krok“.

Výnimoční ľudia, výnimočné osudy. Ale keď sa dnes pozerám do zostarnutých očí tých, ktorí leteli k Mesiacu, a ktorí dodnes žijú, vidím v nich tú istú iskru, ten istý náboj. Znamenie človeka, ktorý zažil niečo, čo si my, ostatní, nevieme ani predstaviť. Niečo, čo mu nielen drasticky zmenilo život, ale často aj dramaticky posunulo životnú perspektívu a priority.

Dúfam, že sa raz táto iskra opäť objaví v oku nejakého astronauta. Znamenie, že niekto opäť raz urobil „a small step for man...“

Juraj Petrovič

Fakultná nemocnica roku Pána (2. diel)

„Čo mi idete robiť?“ má vydesený hlas, no nikto sa s ňou už nebaví. Jej strach ku mne prúdi v mohutných vlnách, ale nikto si ju už nevšíma. Barbora ju drží odzadu za bradu a špinavú hlavu si pritíska na brucho.

Nevedela som, že je to také prosté, že sa jednoducho vezme nožík a ponorí do človeka. Nejasne ma máta, že sa predtým mali aspoň pomodliť alebo čo.

„Jáu, hrozne ma to bolí! Bolí ma to!“ kričí tak, že keby som mohla, dávno som vonku. Barboru ani nespoznávam: „Tvoju mamu to bolelo, keď ťa rodila, ty piča, a teraz bude za tebou ešte plakať!“

Zaňuchala som, ako smrdí krv. Fakt smrdí. Videla som ju na zemi ako rozliatu červenú plastelínu. Začula som, že už je dobre, a ani sa mi to nezdalo smiešne. Betu uložili pol metra odo mňa a pripojili na prístroj, ktorý niekoľko dní hovoril klappp, klappp.

Včera som napísala do svojho bloku tieto vety: „Ležím v posteli a pomaly zisťujem, že ma vedia potešiť aj tie najjednoduchšie samozrejmosti (čistá posteľ, čerstvo osprchované nohy).“ A pritom to vôbec nie je pravda. Nie je to radosť. Pravda je, že mi nie je ani dobre, ani zle, ani sa nenudím. Ani nie som nijako extra zúfalá. Je mi dosť zima, iba dnes. Hlavne sa neľutovať, dofrasakurvafix. Hlavne neplakať.

Závany neskutočného smradu asi pár týždňov neumytého tela. Tela, ktoré žilo na ulici. Celú noc počúvam klappp. Ráno ma Beta prvýkrát oslovuje, chce čaj.

„Povedz sestre, ja nemôžem,“ vravím.

„Prečo nemôžeš?“

Odhrniem kúsok plenty a ukážem jej svoje hadičky. Čosi mi napadne a odhrniem ju celú. „Chceš sa rozprávať?“ Dychtivo prikývne.

Zízame na seba. Oproti nej som žiarivý obraz zdravia a krásy. Má úplne dodrbané telo, jazvy, modriny, odvčera v hrudníku novučký drén, lebo si pri pichaní pod kľúčnu kosť sama spravila pneumotorax, má šialene prázdne oči, stále sa nepríčetne usmieva.

„Teba to bolí?“ zaujíma sa.

Nechápem, čo má na mysli. Že bolesť je ústredný pojem, ten najvšeobecnejší. Zmĺknem uprostred vety. Ani ja by som nepochopila, keby mi niekto vysvetľoval, že sa mu nad hlavou zavrela hladina a slnko nad tou vodou stálo veľmi nízko, presne centimeter za hranicou môjho dosahu.

Feťáčka na mňa ochotne chrlí zážitky, celý svoj vygrcaný život. Rýchlo jej začínam mať dosť, toho smradu, tej spovede, stokrát prežutej. Vycíti to.

„Ako ťa volajú nejak skrátene, kamaráti a tak?“

„Natara.“

„Natara, to je ako Hitler.“

Rozosmejem sa. „Prečo Hitler, preboha?“

„Errr, errr, Natarrra.“

„A ty máš skratku?“

„Len takú, že Bey.“

„To sa píše s tvrdým alebo mäkkým i?“

„Neviem. Ja to nepíšem.“

„Mohlo by to byť takto.“ Vezmem svoj blok, napíšem „B. I.“ a ukážem jej to.

Mám ho tu; desať rokov si doň píšem nápady a iné veci, je to účtovná kniha po dedkovi. Napísala som „B. I.“ cez celú stranu.

„Teba zaujímajú také blbosti?“

„Koľko máš vlastne rokov?“

„Devätnásť som mala v lete. Ja som rak. A ty si čo? Otec mi doniesol devätnásť červených ruží.“

„Gabííí?“ volám sestričku.

„Nóóó?“

Hlavu má strčenú v skrinke s liekmi, ale pribehne hneď. „Počuj,“ vravím jej, keď sa po návrate zo studeného zafajčeného záchoda znovu ukladám do postele. „Čo s človekom, ktorý odíde na reverz a potom sa musí vrátiť? Zoberú ho naspäť?“

„Jasnéže, ale už sa k nemu trošku ináč správajú. Chceš zdrhnúť? Také blbosti nerob. Ešte k tomu z intenzívky. Odtiaľto ešte tuším nikto nezdrhol. Fakt to nerob.“

Chvíľu na mňa pozerá a rozmýšľa.

„A minule, to čo s tebou bolo? Už som myslela, že som ti niečo zlé spravila. To bolo hrozné dívať sa na teba.“

Užasnutá sa oprie o umývadlo, meter odo mňa, v očiach úprimná starosť, radšej si prikryjem tvár, zasa, zasa!

„Netočí sa ti hlava?“

Aspoň by sa niečo dialo.

Obedujem sediac v posteli, tácku si pridŕžam poobväzovanou rukou. Spod jedla sa začína vynárať logo ÚNZ.

Mladá doktorka položí pero a do poloprázdna povie: „Hrozné, čo? Osemnásť rokov.“ Beta aj s drénom šla fajčiť so sestričkami na podestu, dali jej cigarety, smiali sa na nej.

„Osemnásť? Ste si istá?“ vypytujem sa ako idiot. „Nemá ešte devätnásť?“

Opäť otvorí chorobopis a spoločne nahlas rátame. Ja blbec! Také stupídne klišé, že devätnásť červených ruží! Neviem, ako mám naložiť s tou informáciou, a keď sa aj so sestričkou Martinou rozprúdi debata o tom, kto ako prišiel o panenstvo, rázne vyhlásim „Dobrú noc!“ Keď už nemôžem spať, chcem mať aspoň svätý pokoj. Martina púli svoje modré okále ešte dlho potom, lebo Beta si z tejto významnej udalosti nepamätá ani hovno.

Nemôžem spať, pomaly už každú noc.

Nataša Holinová
(pokračovanie nabudúce)

Súvisiaci článok: Fakultná nemocnica roku Pána (1. diel)

Šamorínske sirény

Viem, že to hneď od druhého slova titulku znie vábne, lákavo... eroticky. Áno, Šamorín je – ako ostatne každé slovenské (i maďarské veru!) mesto – plný vábneho erotického pokušenia, sirén každého veku, každej miestnej národnosti, každej postavy i každého kalibru. Ale o týchto sirénach dnes písať nejdem. Šamorínske sirény, o ktorých sa mi dnes zachcelo pustiť slovo, sú z iného cesta.

A v skutočnosti ide, veľmi pravdepodobne, vlastne len o jednu jedinú sirénu – plechovú a najmä hlučnú. Nevábi, ale plaší ľudí, nervy i spánok, kdesi z ktorejsi šamorínskej strechy.

Takže k veci a skrátka. Spomínam si, že keď som ešte žil v Bratislave, sirény civilnej obrany tam skúšali pravidelne raz za mesiac, vždy ktorýsi piatok v mesiaci presne na pravé poludnie; taká skúška trvala jednu alebo dve minúty (na to si už až tak presne nepamätám). Má to asi takúto logiku: ak sa pravidelný cyklus povinných skúšok výstražného zariadenia starostlivo dodržiava, nemalo by sa stať ani to, že niekto sa vyplaší zbytočne, a ani to, že ľudia časom prestanú brať takéto zariadenie vážne. Proste, keď sa siréna na streche ozve v piatok presne o 12.00, každý vie, že ide o skúšku. A ak sa prípadne ozve inokedy, tak sa zrejme niečo deje (čo, dúfajme, bohdá byť nebude). Inak je celá siréna civilnej obrany jednoducho nanič, či, presnejšie, skôr na obtiaž ako na pomoc. To je, nazdávam sa, pointa.

No nie tak v Šamoríne! Oj, nie. Šamorínska pointa a šamorínska siréna sú naozaj z iného cesta, ako som už povedal. Bývam tu už nejaký piatok, pomaly štyri roky, a za ten čas (a obzvlášť, tuším, v ostatných dvoch či troch rokoch) som už šamorínsku sirénu počul hučať aspoň stokrát, a to vo všetkých možných i nemožných denných i nočných dobách. Niekedy aj trikrát za deň, niekedy aj o druhej v noci (!). A za tie dva či tri roky (a možno aj dlhšie) v Šamoríne zrejme ešte nikomu nedošlo, že s takýmto rušením verejného pokoja by mal niekto asi aj niečo urobiť a pokazenú sirénu alebo pokazené časovacie zariadenie opraviť či vymeniť. Naozaj nedošlo a siréna tu hučí hlava-nehlava, kedy sa jej zachce a ako dlho sa jej chce.

Uvažoval som už aj o tom, že sa na to posťažujem magistrátu, že im jednoducho poviem alebo napíšem, že nám tu siréna otravuje život a, navyše, že sa tu takýmto spôsobom robí dokonalý holubník z vážnej veci, že to prípadne napíšem aj na ministerstvo vnútra – ale ako sa mám dočerta sťažovať na rušenie verejného pokoja na radnici, keď pokoj nám tu ruší sama radnica?!

Ostáva vari už len to ministerstvo vnútra... Bohvie.

Filip Nógrádi

Prvý úder od coly a sklíčka zo šesťdesiatych

Konzerva s colou bola v 60. rokoch prvým bojovníkom proti totalitnému režimu. Zasiahla socializmus priamym úderom na zmyslové centrum „mierumilovných budovateľov lepšieho zajtrajška“. Trvalo to síce ešte ďalších 20 rokov, ale koniec bol neodvratný:)


zdroj foto

Hotel Palace (ľudovo palacka): ubytovanie a reštaurácia (tam hore), bufet - samoobslužná jedáleň - na prízemí (tam dole), kino v suteréne. Na rohu bol obchod s textilom. Dnes v celom komplexe sídli jedna z mnohých bánk. Prisámbohu, neviem si spomenúť aká. A to bývam hneď za tretím blokom:)

V hoteli Palace (na rohu Poštovej a Obchodnej) v Bratislave bola na prízemí samoobslužná jedáleň. V 80. rokoch bola prerobená na fast food mcdonaldovského typu Gurmán. Keďže rokovania uvážlivých súdruhov so zástupcami McDonald's nevyšli, skúsili to po svojom, socialisticky. Kvalita vydržala niekoľko týždňov, kým sa všetko neposralo a nestal sa z toho obyčajný komunistický pajzel, ktorý nesiahal starej komunistickej jedálni ani po pás.

Niečo podobné sa deje ešte aj dnes. Rýchlokvasení reštauratéri - keď zistia, že „mrchavý" personál nechce pracovať, anizatohoboha, takmer zadarmo (banda nevďačná!)! Že mu nestačí hrdosť na príslušnosť k firme (mnohoročná, „nepretržitá" tradícia:) Krásny interiér (kua, aké to bolo všetko drahé!)... Po poznaní, že za všetkým je poriadne tvrdá práca, a že zákazník nie je natoľko sprostý, ako predpokladali (nechce sa dať odrbať), vytriezvejú z oliverovského sna. Aby to opäť, o chvíľu, skúsili napríklad s ojazdenými autami alebo s bordelmi. A tak nám po krátkom čase miznú reštiky, na ktoré sme si ani nestihli zvyknúť. Majitelia nám nedali šancu... 


zdroj foto

Pod hotelom a bufetom bolo známe kino, do ktorého sme za dve koruny chodievali na žurnály, rozprávky aj dlhometrážne filmy (išli dokola, až kým nedávali okolo dvadsiatej prvej hlavné predstavenie). Mnohokrát sme sa uliali zo školy (koncom desaťročia tam začali premietať naposledy, vtedy už nepohodlné vinetuovky, ktoré čoskoro nahradili indiánky z NDR), aby sme presedeli pol dňa v kine...

Do hotelovej reštiky (tam hore) chodievali veksláci, štetky, obyčajní ľudia a Juhoši, ktorí invazívne likvidovali bratislavské zásoby s textilom a kobercami, tak, že v sobotu na obed býval Bagdad pod Michalskou bránou prázdny ako sovietske obchody v období Nikitu Chruščova.

Spomínam si, že tam neskôr chodieval aj legendárny futbalista bratislavského Interu, pán Laco Petráš, ktorého sme ako zasrani chodievali očumovať. Chlapík, ktorý sa preslávil našimi jedinými gólmi na MS v Mexiku v roku 1970. Aj tým, že sa prekrižoval, a telka to nestihla vystrihnúť (katolíci sa radovali:) v priamom prenose. Ale predovšetkým tým, že mu údajne v Guadalajare postavili sochu. Tomu už po rokoch nikto neverí, ale legenda je to krásna, a nás tá predstava vtedy nadchýnala: náš futbalista má sochu v Mexiku.


zdroj foto

Už predtým som ju počul vo verzii so slávnym brankárom Schrojfom - údajne vo Viňa del Mar má aj on pamätník, ktorý mu postavili po MS v Chile 1962 nadšení Chiľania. Pravdepodobne si ľudová fantázia neskôr dosadila namiesto Čiernej mačky (prezývka Vila Schrojfa) Laca Petráša. Slováci zúfalo túžia po uznaní. Svedčí o tom aj dnešok, keď sa na scéne zrazu objavili Starí Slováci.

Do reštiky chodievali aj známi bitkári, ktorí sa po prevrate etablovali ako výpalníci, mafiáni špeciálneho, východoeurópskeho typu, dovtedy u nás nepoznaného. Niektorým je už zem, aj nie slovenská, ľahká.

Bol som tam zo trikrát na obede, ešte s mamou, samozrejme. Chalan sa do takého podniku sám neodvážil. Tomu musela stačiť spodná jedáleň s chlebíčkami, šalátmi a s teplou kuchyňou, kde najdrahšie jedlo bolo za desať korún. Tuším sviečková. My sme ale aj tak najčastejšie jedávali ruské vajcia s kofolou a tatrankou.

Posledný obed (hore v hoteli) si pamätám. Mali sme návštevu, rodičia ju pozvali do palacky. Odvtedy som tam, až do jej zrušenia, nebol. V to júnové popoludnie roku 1968, na esenpéčku kolportér s Večerníkom vykrikoval: Zabili Roberta Kennedyho! Ľudia sa zastavovali, otrasení neveriacky pozerali na titulnú stránku.


zdroj foto

Po rokoch som si v ktoromsi Simmelovi prečítal, ako prijali Nemci správu o smrti Jacka Kennedyho. Prerušili premávku na diaľniciach, vystúpili z vozov. Vtedy som si spomenul na to esenpéčko.


zdroj foto

V 70. rokoch - v tom mizernom období normalizačných chmár - začali vznikať legendy o sile československej ekonomiky v roku 1968, keď stál rakúsky šiling cirka 30 halierov - z čoho sme my, smútiaci (a spomínajúci) analfabeti, vyvodili jasný „dôkaz“ o sile hospodárstva Dubčekovej ČSSR. Podľa našej vtedajšej „logiky“ sú dnes, po našom zavedení eura, USA v obrovských problémoch. Iba ťažko sa dotiahnú na „stále mladú“ Slovenskú republiku:)


zdroj foto

Nesmejte sa. Poznám dospelých ľudí, ktorí si to o Rakúsku šesťdesiateho ôsmeho roku myslia aj dnes:) A nie sú to žiadni idioti. Každý z nás má určite vo svojom okolí celkom milého, sympatického, dokonca vzdelaného človeka, ktorý je v niektorých oblastiach úplný idiot. Že nie? Neklamte:)


zdroj foto

V rohu jedálne - nech Pánboh požehná kamarátskych zamestnancov, pretože spomienky na mladosť sú vždy pekné - predávali delikatesy, pochutiny: krekery, kekse, čokolády, tyčinky, bonboniéry a limonády. Plus všelijaké sladkosti a slanosti, ktoré náš trh ponúkal.

Keď prišla - v tej dobe uvoľnenia - do palacky prvá lastovička zo západu (predsa len bude „niečo“ na tej sile hospodárstva:) plechovka kokakoly, predstavujúca pre našu bujnú fantáziu, niečo navyše, čo neobsahovali časopisy, prepašované do pokútnych krajčírskych salónov zriedkavými návštevníkmi zo zakázaného sveta spoza Železnej opony, boli sme nadšení.

V tých časoch sa u nás predával takmer výhradne tovar, vyrobený v Československu, alebo v krajinách sovietskeho bloku. Kola teda bola naozaj malým zázrakom. Už nikdy jej „prameň nevyschol“ a v sedemdesiatych sa do jej susedstva nasťahovala aj jej mladšia, škaredá sestra Pepsi :)

Coca-Cola prišla niekedy v jeseni. V jedno pochmúrne, zamračené popoludnie. Krátko pred Dubčekom. Alebo už za neho? Presne si, prisámbohu, nepamätám. Ale boli to uvoľnené časy, aké už nikdy potom, až do osemdesiateho deviateho, neboli...

Pred palackou zastal náklaďák. Závozník (vtedy ešte boli závozníci: „Dnes sa šofér nadrie ako debil“ - povedal mi na pive kamarát Jano, vodič z povolania:) vyložil veľké kartóny, ktoré vynosil po schodoch do bufetu na prízemí. Hútali sme, čo v nich je.

Podvečer sa objavili na tácke vedľa sklenej vitríny plechovky navŕšené do pyramídy. So zázrakom, ktorý dnes všetci poznáme. S nápisom, maľovaným, krásnym, aj keď vytúženým, o to nečakanejším, vysnívaným. Takým, ktorý pre nás zosobňoval všetko najlepšie a najdokonalejšie. Najtechnickejšie a najmodernejšie, najbetálnejšie a najslobodnejšie: Coca-Cola.


zdroj foto

Svinstvo, na ktoré dnes mnohí nadávajú ako na kalorickú bombu, nezdravú „kyselinofluorovodíkovú“ presladenú, kofeínovú americkú žbrndu, bolo pre nás voňavým rajom.

Po prvom glgu sme boli naveky stratení... Občas nám na ňu mamy dali prachy, občas sme si našetrili. Po vypití sa obal nevyhadzoval, používali sme ho na perá, ceruzky a štetce.

Od tých čias to išlo s totalitou z kopca:)

Dnes si uvedomujem, že prvý úder východnému bloku „zasadil" koncern The Coca-Cola Company so sídlom v Atlante, Georgia, USA. V Bratislave, v samoobslužnej jedálni palacka, jedno jesenné popoludnie, koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia...

Iba oni o tom nevedia:)

Poznámka: Nie všetko, čo som napísal, je isté, ale najskôr to pravda bude:)

Boris Burger

Niektoré formy prostitúcie v slovenskom jazyku

Na počiatku bol list.

Pán Ivan H. ma poprosil o článok o vulgarizmoch a zveril sa mi s nasledovnými problémami: „Ja som profesionálny tréner, domnievam sa, že milovník slovenčiny, a mám dojem, že neviem povedať nič iné na pokazenú akciu ako to, že je zkurvená...“ Chvíľočku šlo aj o to, či použiť s alebo z, a ďalej o toto: „Je podľa Vás v poriadku, keď poviem kurva, a protistrana mi povie, že som neinteligentný, nevychovaný debil?“

V úprimnom potešení z druhej otázky som sa úplne zabudla venovať problému č. 1, takže po poriadku:

Má tam byť naozaj s. To platí aj pre slová, kde jasne vidíme starú genitívnu väzbu, ako napr. skurvysyn. Isteže, ten úbohý potomok bol pôvodne z koho/čoho, teda z kurvy, ale ešte pred pricapením predložky sa stalo to, že neznelé k dokončilo skazu znelého z a pretvorilo ho na s. Pre úplnosť sa ešte žiada dodať, že nadávanie matke namiesto syna je nespravodlivosť taká stará, že snáď nie je jazyk, kde by sa nenašli jej stopy. Samotné slovo kurva má praslovanský základ (kury, genitív kurъve), pričom milým dôkazom, že už našim predkom sa to zdalo drsné, je vznik jemnejšej nadávky kurník (a kurník šopa je jednoducho šopa pre sliepky).

Na druhú otázku som mailom odpovedala toto:

Nie, nie je to v poriadku. Protistrana sa v domnení, že hod kameňom vracia hodom chlebom, dopustila urážky, keďže na neadresné „kurva“ odvetila obsahom, o ktorom bola presvedčená, že je charakteristikou.

O čo nám ide, keď hlasito vykríkneme kurva? Chcel snáď Ivan H. na volejbalovom ihrisku pri pohľade na neznámu osobu zvolať „žena, ktorá predáva sex!!!“, ale vzhľadom na tendenciu nášho jazyka k dvojslabičnosti zvolil kratší variant? Nie veru.

V hre sú staré dobré emócie. Keď nám cholerikom už emocionálna para tečie ušami, musíme ju nejako vypustiť a na to použijeme komunikačný nástroj (čiastočne preto, aby sme nepoužili päste). V závislosti od toho, koľko tradičnej výchovy sa nám dostalo, siahneme buď do jadra, alebo do periférie slovnej zásoby. Hranica, za ktorú už nejdeme, je totiž prísne individuálna. A keďže stopercentný cholerik aj tak neexistuje, obvykle si vieme udržať akú-takú kontrolu nad tým, aby sme nezvolili úplne nevhodné prostredie.

Ide presne o to, čo mi raz do g-talku napísal kamarát: „Keď niekto dlho a hlasito volá kurva, vieme, že mu niečo je.“ Emócie máme v zásade všetci rovnaké – každý pozná rozčúlenie, hnev, zúfalstvo, ale v podstate málokto huláka kurva! povedzme v Slovenskej národnej galérii, hoci pri pohľade na jej premostenie by sa to dalo pochopiť. A garáž pre ústavné činitele rodu Kristovho toť pred pár dňami asi tiež počula ukážky periférie slovnej zásoby po prvýkrát.

Treba nám totiž rozlišovať jazykové prostredie. Existujú privátne jazykové prejavy, zo štylistického hľadiska dokonale hovorové. Keď súkromne keciam s kamarátom, ktorému vulgarizmy nevadia, môžeme si nadávať, koľko nám hrdlo ráči. Lenže nie každý jazykový prejav je neformálny. Som si napríklad istá, že keď som si na štátnici z dejepisu vytiahla jednu otázku, ktorú som nevedela, nepovedala som „Kurva!“. Povedala som, že toto neviem, a tak mi dali trojku, hoci zvyšné štyri otázky som vedela. Zbytočná otázka: dali by mi dvojku, keby som povedala kurva? Zbytočná odpoveď: nie, kurva okrem pretlaku v hlave nič nerieši. A keď sa stáva náhradou za argumenty, ako je to v prípade viacerých ústavných činiteľov, je to tá najúbohejšia prostitútka z celej Špitálskej a okolia.

Nataša Holinová

Súvisiaci článok: To nemá chybu

Fakultná nemocnica roku Pána

Občas zosmutniem ako korytnačka, lebo sa strácajú ľudia. Niektoré tváre miznú preto, lebo ste sa stali svedkom ich trápenia a depresie, dívali sa na ich hanbu. Chceli si len pokecať o svojich sračkách a bolo im jedno, s kým. Iní robili hnusnú prácu a napriek tomu boli milí. Nepamätám si tváre, len vety. Tváre, kde ste?

Niekedy na vysokej škole, koniec októbra. Štvrtok, bežná choroba, antibiotiká od obvoďáčky, pohoda v posteli, knižky. V nedeľu ležím v húkajúcej sanitke, na tvári mám cudziu ruku, cez okienko vidím stromy.

„Chalupa,“ vydýchnem šťastne.

„Čo ti lepí, drbnú ti pár infúzií a pôjdeš domov,“ chlácholí ma chlap v červenom. Zbadám blumentálsku vežu a veselo si pomyslím, že mi šibe. Moju eufóriu neruší ani fakt, že nevládzem chodiť. Čaká ma jednotka intenzívnej starostlivosti.

Adriana je medička. Adriana sedí na posteli v tureckom sede, štíhle kolená jej trčia proti všetkým. Šepká: „Boha, boha, boha.“ Potom si prsty zaborí do ryšavej ofiny a plecia sa jej roztrasú v nehlučnom plači.

Niekoľko dní z pochopiteľných dôvodov nerozprávam, občas si niečo napíšem do bloku. Potom mi Adriana požičala učebnicu súdneho lekárstva, prehľad toho, čo je jedna ľudská bytosť schopná urobiť druhej. „Extrémne fyzické nepohodlie,“ napísal Vonnegut o ukrižovaní.

Barbora je sestrička. Vrazí do služby s výkrikom: „Konečne ma s tým kokotom rozviedli! No čo, ty moje chúďatko?“ usmieva sa na mňa. Už som vedela, že má syna, ktorého miluje ako zviera, a ex/manžela násilníka.

Rita je štyridsaťročná feťáčka s mozgom na kašu. Rita je v riti, napísala som si do bloku. Vraj môže hocikomu krv takto zaliať mozog. Vo dverách stojí jej 12-ročný syn. Nejaké ruky ho tlačia dnu, nejde to.

Zázraky sa nedejú.

Oproti mne leží stará pani na dýchacom prístroji, nevie o sebe. „To nič, moja,“ prihovára sa jej Barbora, „to vám len vymieňam štvorčeky, pani Kadlecová.“

„Chceš sa pozrieť?“ Zavrtím hlavou. Prepáčte. Potom vstanem a aj s infúznym stojanom prejdem dva metre. Zdá sa mi, že mŕtvola klipká očami, ale čerstvé štvorčeky z buničiny sa napĺňajú krvou.

Vendulka je sanitárka s veľkým bruchom a pavúčími nôžkami. „No to zasa bude noc. Zasa budem blvat jak Alík. Jaké je to nepríjemné, to vracanie. Ale porád ide dolu pět kilo za týden.“

Postupne sa zapájam do rozhovorov. Tie dobré ženy obkolesujú moju úzku intenzívkovú posteľ a dialógy ozvláštňujú dni aj noci. Umývadlo zakvíka, keď sa oň zadkom oprie zamyslená Gabina; týra ju brat.

Monika je sestrička. Uvarila kávu aj pre mňa, umyla mi vlasy a zlostila sa na seba, že zabudla doma fén. Preto mi dovolila vyliezť z postele aj s kávou a hrali sme žolíka, až kým o druhej v noci nezomrela stará pani, ktorá si udržala ušľachtilý výraz aj na dýchacom prístroji.

Barbora ma ponúka mladej oligofreničke: „Tak čo, Mandarínka-Darinka, nechceš kamarátku?“ Šťastný smiech. Sklerotička s vlasmi ako Einstein mlčky prechodí po chodbách celé kilometre. Poobväzované ruky sa mi potia a smrdia. Strašne ma prekvapí, keď na Ritinej posteli nájdem úhľadne zabalenú múmiu. Predchádzajúcu noc ju Monika česala a potichu jej čosi rozprávala. Potom ju pobozkala na líce; videla som to. A potom dostala žltačku. Všetci nadávali. Došli mŕtvolniari, ale múmiu nechali tak. „Zavolajte nás, keď pôjde výťah,“ volali ešte z chodby.

Barbora zlostne tresne telefónom. „Budeš mať príjemnú spoločnosť!“ A vezme zo stoličky moju koženú bundu; váľala sa tam, odkedy ma náhlivo privádzali k životu. „Aby si si ju tu zajtra ráno ešte našla.“

Mala som ich ako na dlani. Ležala som v hľadisku a oni nachystali scénu. Na javisko dali stoličku a na ňu posadili babu, ktorá by bola nádherná, keby šesť rokov nefetovala. Čierna hriva, zlepená od špiny, veľké modré oči. Vyzerá tak nepríťažlivo, že jej ani nenapadne zakryť si špicaté prsia, len ruku si položí na ploché brucho.

„Čo mi idete robiť?“ má vydesený hlas, no nikto sa s ňou už nebaví.
(pokračovanie nájdete tu)

Nataša Holinová

Prasacia chrípka už aj v Bratislave

Moja dcéra Dominika je neposedné dieťa. Nikdy nebýva unavená. Pamätám si jediný taký deň - bola na hodine korčuľovania, potom na hodine tanca a napokon baletu.

Aj predvčerom - keďže z unavujúcich činností sa nám ju podarilo dostať iba na balet - ešte o deviatej večer kuvikala.

„Mami, mne sa nechce ešte spať. Mne treba cikať“ (kakať, som hladná, som smädná - sú prípadné ďalšie možnosti) - zvyčajné potreby dieťaťa, ktorému sa nechce spať. Rodič - a teda aj ja - ich dôverne pozná.

No v ten večer som predsa len spozornela: „Nemôžem spať. Nemôžem dýchať nosom,“ to už nie je len tak. Zdá sa, že opäť je tu jarná alergia. Hľadám sprej do nosa a snažím sa uspať to neposedné čudo.

„A škriabe ma aj v krku,“ názorne mi slečna ukazuje, kde ju škriabe. A je to tu: „To bude prasacia chrípka, má to už polovica našej triedy,“ stanoví si diagnózu.

Kto by už dnes mal obyčajnú chrípku, keď ostatní majú prasaciu?

Andy Sekanová

To nemá chybu

Kedysi dávno, keď sa voda sypala, piesok lial a internet bol dial-upový, som mala internetovú jazykovú poradňu. Cez webovú stránku chodili otázky, na ktoré som e-mailom odpovedala do niekoľkých hodín a raz za čas sme ich s webmajstrom zavesili na stránku. Iba raz došlo, že som krava, a podľa toho výkričníka si dodnes myslím, že to nebola otázka.

Dial-upový internet! Občas sa pripojiť, rýchlo skopírovať otázky, odpojiť, napísať odpovede (aj na iné maily), pripojiť, poslať. A pred spaním si čítať v printovom Reflexe stĺpček Miloša Čermáka o internete. To robím dodnes. Som konzerva.

Treba poctivo riecť, že to nebolo až také horúce. Stránka www.natara.tk mala omračujúcu návštevnosť zo 30 unikátnych denne, v niektoré dni chodili až tri otázky a aktivita sa často zvyšovala v nedeľu večer, keď rodičia začali robiť s deťmi domáce úlohy. Kompletný archív mojej poradne leží dobre uložený v nefunkčnom počítači, ktorý odpočíva v pokoji, čiže v kuchyni pod stolom.

Tá stránka bola krásna, Keksíkovi šla z huby komiksová bublina, kde sa dalo kliknúť na vybrané slová. Na svoju drahú poradňu spomínam v dobrom. Som konzerva. Niektorí z tých milých ľudí píšu dodnes. Aj oni sú konzervy.

A začínajú písať noví. Je ich čoraz viac a dnes mám už istotu, že odkedy človek zliezol zo stromu a postavil sa na dve zadné, kladie si otázku: „Prečo prasací???“

Otázky sa množia ako špinavý riad a ja som zatúžila znovu otvoriť jazykovú poradňu.

Svoje otázky, ako aj jazykové názory môžete posielať na
ovsetkomaonicom(šala)gmail(trala)com.

Občas si nájdete odpoveď v maili, inokedy tu – to závisí od spoločenskej škodlivosti otázky. Odpoveď však dostanete.

Najbližšie sa môžete tešiť na trampoty pána Ivana H., ktorý sa mi zveril v maili, že svoj trénerský život si bez vulgarizmov nevie ani predstaviť. S jeho láskavým súhlasom zverejním problém v jeho celej ťaživej komplexnosti.

Nataša Holinová

Hitlera by dnes šľak trafil

Keby sme mali stroj času a využili ho tak, aby sme posunuli dnešok do dvadsiatych rokov minulého storočia, Hitlera by v jeho obľúbenej krčme, v nádhernom Hofbräuhause, asi trafil šľak a svet by bol možno ušetrený hrôz svetovej vojny.


Pár metrov od radnice, vľavo, vpravo a ešte raz vpravo. To je on, v pozadí...

Minulý týždeň som v Mníchove hľadal pivársky podnik, možno najznámejší hostinec, ktorý navštevoval Hitler ešte v časoch, keď mnohým pripadal ako bezvýznamný šialenec. Tu kul svoje plány, písal si poznámky, stretával sa so svojimi straníckymi súdruhmi.


Pred vchodom

Pár desiatok metrov od radnice som naďabil na impozantnú krčmu so štýlovým, pôvodným, zčasti dreveným rustikálnym interiérom. Maľbami na stenách, obrovskými "lucernami", dychovou hudbou, pivármi nahodenými v typickom bavorskom "ancugu". S obsluhou, a kuchyňou, kde prevažovali Turci, Indovia, ba dokonca nás obsluhovala Číňanka a kasíroval najskôr Vietnamec.




Číňanka v dirndli (no, on je trošku prakticky upravený, jednoduchší, menej výstredný - je to niečo na polceste medzi krojom a slušivým meštianským oblečením) doniesla jedlo (nemal som odvahu fotiť personál, preto neporovnávajte, prosím, so slávnou Mexičankou v dirndli na priloženej fotke úplne dole :)


Tu je náhrada :)

Ale pre úprimnosť, boli tam aj ozajstné, teľnaté, fešné rodené Bavorky (aspoň si myslím, že tá "Berta", ktorá mi doniesla pollitrák bola skutočná, pretože bola ako z maľovanej knižky...). Ale o čo boli kyprejšie, o to boli aj veľkomestsky nezdvorilejšie, ako to už býva v takýchto podnikoch, kde sa nejeden uslintaný dedko (ja nie, prisahám :) pokúša capnúť ich po zadočku, alebo si ich iba tak "nevinne" privinúť. Musia byť prísnejšie.


Aj hore bolo čo pozerať...

Za pomaly sedemdesiat rokov sa rozplynul sen o večnej ríši a možno vtedy, kedysi v tridsiatych rokoch, ani obyčajných slušných Nemcov nenapadlo, že raz budú v tomto vychýrenom podniku obsluhovať, aj variť, ľudia z tzv. zaostalého sveta. A že sa pedantne a po "nemecky" činia, v kuchyni i na pľaci (sedeli sme tak, že som videl aj na dianie v kuchyni) o tom niet najmenších pochýb... Aj milí Nemci sa môžu niečo naučiť :)


Aj dole...

Iba muziku tvrdili pravdepodobne miestni, alebo možno aj našinci z bývalej Osteurope, to nerozoznáte...


Ten vľavo na mňa škaredo pozeral, nuž, nevhodil som euro :)

No a na záver Salma Hayek v elegantnom dirndli (zdroj foto tu):


Hitlera by celkom určite šľak triafal...

Napísal a nafotil Boris Burger

Súvisiaci článok: Všade špargľa, vyhralo kvasinkové pivo

Všade špargľa, vyhralo kvasinkové pivo

V Bavorsku prepuklo špargľové šialenstvo. V uliciach vyrástli zo dňa na deň prenosné drevené stánky, kde nepredávajú iný sortiment, iba túto sezónnu krémovú delikatesu.

Nedávno som sa dočítal, že jedna slovenská firma posiela do SRN denne kamión, okamžite po naložení, aby bola čerstvá lahôdka (v priebehu dvoch dní stráca jemnosť a drevnatie) na pultoch zhýčkaných skorosusedov.

Bol som hrdý na slovenskú podnikavosť a jej dravý prienik na vyspelý západný trh.

Minulý týždeň, vidiac na vlastné oči tú záľahu Asparagus officinalis (lat. názov) na stoloch trhovísk aj v obchodoch (v olympijskom mníchovskom centre, v jedálňach obchodných domoch Karstadt v satelitných mestečkách), upravenú na viacero spôsobov v polievkach, prílohách, ako vhodné vegetariánske, výživné, zdravé, vitamínmi nabité hlavné jedlo - tu so strúhankou, tu s masielkom alebo so šunkou - považoval som náš export za nosenie dreva do lesa. Ale len do chvíle, kým som bol upozornený na cenový rozdiel medzi kvalitatívne porovnateľnou delikatesou od nás a od Bavorov.

Naša okolo 50 centov za pol kila. Tá ich tri eurá.

V nemeckom Landshute som naďabil na stánok so zeleninou priamo na hlavnej ulici starého mesta. Ženičky, trhovkyne, po našom kofy, vyzerali ako vystrihnuté zo žurnálov, ktoré predstavujú typické nemecké sedliacke statky, akými je Bavorsko posiate. Od Erdingu po Mníchov, od Dorfenu po Rosenheim. Potešil som sa.

Supermarketom ponúkané plody zeme nepotrebujem. Cibuľka, na ktorú som sa ulakomil, mala akurátny tvar, drobná, ako voľakedy u nás na Centrálnom, keď naši trhovníci ešte nepoznali chemikálie a na chuti zeleniny to bolo naozaj poznať (paprika voľakedy voňala kápiou a rajčinka paradajkou).

Cibuľka s krásnou zelenou vňaťou. Tú som si kúpil, špargľu nie. Jednak bola nemecká trochu drahá, jednak mi bolo trápne podporovať tú našu, nekresťansky lacnú (v našom Tescu je podstatne drahšia).

Išiel som radšej na Weissbier.

Boris Burger

Puklice, hevery, ihly - zločiny proti ľudskosti

Som Bambulín. Taký sa nesmie ničoho chytať. Technického vôbec nie. Najmä v domácnosti. Iskriaca zásuvka. Kvapkajúci vodovod. Padnutá garniža (sviňa Pupún). Tvorba dier v stenách kvôli policiam. A podobne. Proste ne a ne. Občas to však skúsim. Či som sa nezlepšil. Ee, nezlepšil. Len trochu. Raz som presťahoval počítač. Aj s príslušenstvom. Sám. V rámci izby. Od okna k stene. Káble, repráky, modem, myš, podložka, zvukové koliesko (fakt, aj také mám). A iné nezmysly. Zapojil som odznovu a fungovalo to. Opil som sa od šťastia.

Asistenčná služba Elvia na mňa spomína dodnes. Už dlhé roky. S rehotom. Platil som havarijnú poistku. Allianzu. Za Favorit. Storočný. Cestou som dostal defekt. Normálny. Nešlo mi odskrutkovať koleso. Nenašiel som skrutky. Mrholilo. Mokol som. Nadával. Nestíhal som do práce. Zavolal som do Elvie. Prišli dvaja servisáci. Pýtali sa, aký mám problém. Odvetil som, že čudné kolesá. Nemajú totiž skrutky. Pozreli na seba. Potom na mňa. Ako na debila. Dali dole puklice. Boli tam. Skrutky. Vymenili defekt a so smiechom odišli. Neplatil som nič. Do 2 tisíc korún to bolo v cene. Pani z Elvie mi volala, či som bol spokojný. So službami. Jej hlas znel pobavene. Cítil som to. Neklamem. Mal som svedka. Na defekt. Aj na telefonát. Dodnes to všelikomu rozpráva. Zákerák.

Aj inokedy som mal defekt. Na Felde. Požičanej. Už som bol múdrejší. Dal som dole puklice. Skrutky cez ne bolo vidno. Paráda. Auto som dal na hever. Teda, chcel som dať. Nešlo to. Tá páčka sa odmietala točiť. Preklial som požičovňu áut. Aj s jej pokazeným heverom. Snežilo. Mokol som. V aute Pupún. Mňaukal. Nadával som. Stopol som iné auto. Vystúpil mladý pár. Chalan na mňa čudne pozrel. Ako na debila. Obrátil hever na opačnú stranu. Vymenil koleso. Vraj to nesmiem vkladať naopak. Lebo páčka ryje do zeme. Neklamem, mám svedkyňu. Dodnes to všelikomu rozpráva. Nečudujem sa.

Dnes mám Ford. Starý, ale jarý. Nehrdzavý. Nie ako Favorit. Nie ako Felda. Posledný defekt som mal pred barákom. Nedávno. Na obe kolesá. Ľavé. Naraz. Už som neriskoval, zavolal som servis. Prišli, vymenili. Zaplatil som. Hotovo. Dobre som spravil. Držím sa toho dodnes. Doslova. Veď čujte.

Pokazil sa plavák. Na onom. V tej miestnosti. Kde sa oné. Voda tiekla furt. Nezastavila sa. Rozmontoval som plavák. Aj ho zmontoval. Ostala mi v rukách ihla. Akási. Asi tam patrila. Neviem. Možno pochádzala z iného majstrovania. Odkiaľ to mám vedieť? Zavolal som firmu. Inštalatérsku. Našiel som na nete. Prišla. Opravila. Vymenila celú nádržku. K tomu aj hadicu. Potom ma skásla. O nemálo.

Aké ponaučenie z toho vyplýva? Autori puklíc, heverov na autá a ihiel v plavákoch sú zločinci proti ľudskosti. Jedine, že by nie.

Článok je dôkazom, že na tento blog už fakt môže písať hocikto. Aj pacienti.

Karol Sudor

Tu som dementom, tu nakupujem

„Hier bin ich Mensch," ohlásim sa občas do telefónu. A furt mi nejde do hlavy, čo tento fašistický slogan firmy dm vlastne znamená.

Ešte pred pár rokmi mali neškodný slogan „Tu nakupujem, vedia, čo potrebujem", ktorý sa potom rozhodli zmeniť za preklad z nemčiny, ktorý vídam v Rakúsku, odkedy sa pamätám. Tož, podľa môjho názoru je to hnus. Komunikovať v 21. storočí myšlienku, že (iba) v tejto nablýskanej a drahej predajni sme ľudia, ergo inde sme podradné bytosti, mne osobne evokuje Untermenschen, ktorým zostáva jediné heslo: Arbeit macht frei.

Jasné, že tam nakupujem. Mám rada samoobsluhy a kto by odolal hajzľovému papieru s obrázkom šťastného psa, 4 kotúčiky za mizerné 2 eurá? Ale pri pohľade na váš slogan sa cítim skôr ako dement, a nie človek, meine Freunde.

Ako reklamný dôchodca si obzerám slogany, kade chodím, a zo dva roky som chodila okolo geniálneho billboardu očnej kliniky so sloganom: „Príďte a uvidíte". Ide o jednodňovú očnú chirurgiu. Dokonalé! Netuším, kto ho stvoril, ale autorovi posielam veľký potlesk. Otvoril si mi oči, priateľu! Prišla som a uvidela, ako má vyzerať dobrý slogan.

Nataša Holinová

Koľko je nadávok na D?

A ja mám brata, ktorý má dvoch synov. Mladší sa Volá Jurko. Modliť sa nevie, ale vie inô.
Pri raňajkovom stole u nich doma zaznelo toto:
- Vieš, že som babke povedal najhoršiu nadávku?
- Prečo?
- Chcela vedieť, ktorá je najhoršia nadávka.
- A ktorá nadávka?
- To nemôžem povedať.
- Tak na ktoré písmeno sa začína?
- Na D.
- Debil?
- Nie.
- Dement?
Jurko krútil hlavou, že nie. - Ja ti to pošuškám.
Vstal, prišiel k môjmu bratovi a potíšku mu fúkol do ucha:
- Dopiče.

Nataša Holinová