3. 12. 2010

Symbióza

Sneží už niekoľký deň a stále odvážnejšie, akoby ani nemalo prestať. Stromy sú zakryté stále hrubšou vrstvou, vyzerajú ako milenci pod bielou páperovou duchnou. Úplne nahí, zakliesnení jeden do druhého konármi stoja vonku pokojne, potichu, odpočívajúc a pôsobia dojmom, že im nič nechýba.

Videla som na jednom z nich párik krkavcov, veľkých a čiernych, ale viem, že to nič neznamená, viem, že všetko zlé o krkavcoch sú iba povery a preto sa nad nimi hlbšie nezamýšľam. Nad čiernymi krkavcami na bielom snehu, na nahých zakrytých konároch na začiatku decembra. Boli aj tak ďaleko, bytostne sa ma nedotýkali, nemali sme nič spoločné. Len si ich pamätám, nič viac.

November prešiel tak rýchlo, že včera, keď som sa nad tým pozastavila, zdalo sa mi, akoby ani nebol. Akoby október vhupol iba do decembra, rovnými nohami preskočil jeden mesiac a tváril sa, že je vlastne všetko v poriadku, že sa nič nedeje a že to tak má byť, aj keď sa to bije s tým, čo je roky všetkým vlastné.

Minulú sobotu sme odovzdali prvý mikulášsky darček. A potom sme boli na rakúsky koláč a vozili sa stojac na nákupnom vozíku. A večer sme sa predierali vianočnými trhmi, videli najväčší stromček a najväčšiu detskú radosť a prekvapenie a presne to, že deti nemusia výskať od radosti. Že sa vedia tešiť potichu a že je to vidieť na ich očiach.

Tento víkend bude ideálny. Lebo sneh sa nestihne rozpustiť, deti sa z neho budú tešiť a dospelým bude chrapčať pod nohami. V nedeľu večer budú malí chodiť okolo čižiem a čakať, či sa v nich niečo neobjaví a veľkí budú čakať, kedy sa od nich konečne vzdialia. A všetko bude také, ako má byť.

Symbióza. Tichá, podvedomá.

Celá, úplná a bezprostredná. Bez toho, aby sme si to uvedomili.

Ale budeme ju vnímať. Aj tak.

Dana Sudorová

2. 10. 2010

T-error T-Comu

Počúvajte, vy ku..., žiada sa začať, ale mám predsa nejakú výchovu. Ani osoba, ktorej ste vyše 10 dní odopierali internet, by zrejme nesúhlasila s tým, aby som vás verejne nazývala pravým menom. Hovorím konkrétne o mojej radostnej matke.

Asi tak pred onými 10 dňami ma rozrušene informovala, že jej nejde t-comový internet, a tak zavolala na helpdesk. Dozvedela sa, že jej ho vypli OMYLOM, takže ho zapnú už o 10 dní. Keby to nebolo omylom, trvalo by to 20 dní. Nerozumejúca ničomu som jej doniesla a nainštalovala môj mobilný a zistila tieto fakty:

Ešte v lete jej telefonicky ponúkli niečo iné, lacnejšie a rýchlejšie. Súhlasila a objednala to. Až potom sa dozvedela, že by jej skrzeva optiku vŕtali niekoľko stien. V krátkej, ale sentimentálnej spomienke na šnúru pekne schovanú pod laminátovou podlahou si objednávku rozmyslela a zrušila. Mimochodom, dnes uznáva aj T-Com skutočnosť, že zamlčal plánovanú rekonštrukciu maminho bytu. Objednávku teda zrušila a vyjadrila želanie, aby všetko zostalo pri starom.

Vyplýva z toho ponaučenie na spôsob: Mami, nebav sa s cudzími ľuďmi, ani keď ti ponúkajú cukríky? Nie veru, lebo objednávka bola zrušená natoľko dôkladne, že ružový panter neučinil ani pokus doručiť jej zmluvu. To však neznamená, že nejaký debil nezabudol zúradovať celú vec niekde v centrálním mozku lidstva. Iným slovom, zrušenie novej objednávky naďalej sprevádzalo zrušenie pôvodnej služby, a je to síce podivuhodné, ale T-Com uznáva aj tento fakt ako svoje pochybenie.

Prešlo 10 nádherných dní, ktorých idylu umocnilo aj zistenie, že pomarančový na rozdiel od T-Comu nepadá ako hnilá hruška zakaždým, keď používateľ prejaví absurdnú túžbu otvoriť si napríklad novú stránku. (Tam zas uznávam ja, že nejaké skutočne dobré dieťa by mohlo napríklad preinštalovať ovládače na modem.)

Potom prišiel podozrivý balíček obsahujúci novú šnúru a rozdvojku. Nechápavšia ten nezmysel som zavolala na helpdesk ja, vysvetlila, že motúz nikto nepotrebuje a úplne postačí, keď konečne zapoja službu zrušenú omylom. Potom som sa prívetivo zaujímala o to, akým spôsobom hodlajú refundovať 10 dní nefunkčnú službu, keďže onô sa platí vopred, čiže za september zaplatené bolo. Dozvedela som sa obvyklú pointu: podajte reklamáciu, a keď T-Com uzná, že to tak skutočne bolo (!), tak možno blabla. Potom prišla pointa neobvyklá: znovuzapojenie omylom vypnutej služby je u nich novým zriadením služby, a to s fungl novou dvojročnou viazanosťou. A riekla som nie. Oni, že áno. Ja, že nie. A tak ďalej.

Možné vysvetlenie: mama doteraz platila 10,84 bez dane. To isté turbo 1 majú v súčasnom cenníku za 19,71. Predpokladám, že by sa k tomu uliali nejaké zľavy, ale zistiť sa to nedá, lebo tieto informácie v zmluve úplne chýbajú.

Počúvajte, vy ku..., žiada sa skončiť.

Zvyšok priestoru načim venovať riadkovej inzercii: Hľadám pre moju radostnú matku nejakého prítulného poskytovateľa internetu v neveľkom to objeme dát. Už z faktu, že jedinou túžbou je, aby to konečne hladko fungovalo, možno usúdiť, že z tendra vypadáva T-Com aj UPC. Dotyčný nemusí pri svojom pravidelne platiacom klientovi stáť v dobrom aj v zlom, chorobe či inej zlobe, úplne postačí, ak nebude bez výstrahy rušiť službu a za odmenu nastoľovať fungl novú viazanosť. Značka: Nájdem ťa?

Nataša Holinová

6. 8. 2010

Naše

Včera sme sedeli pri ohni, popíjali víno s kofolou a pozorovali plamene a oblohu plnú hviezd, jasnú a bez obláčika a ty si povedal, že sa zobudíme do jasného rána. A ráno bola takmer tma, veľa mrakov naukladaných jeden na druhom, bezvetrie a kvapky. Veľa kvapiek, veľkých, padali husto, prudko a zmáčali trávu a uceľovali ryhy v zemi po slnku.

Mača sa skrylo pod gauč a čakalo, kým to prejde, kým prestane hrmieť a kým sa nebude musieť báť toho, čo sa deje. Všetko bolo preč, hmyz aj vtáky, rímsa na okne premočená a studená, nedalo sa oddychovať na okennom plechu. Len na zemi pár motýľov z predošlých nocí, z naháňačiek, z inštinktívnych súbojov. S doráňanými krídlami, bez dychu.

Otec sedel na priedomí veľkého domu, v klobúku a sandáloch a nohaviciach po lýtka, popíjal kávu a oddychoval. Sledoval kvapky, ako napĺňajú lúku, pripomínalo to povodne, všetko bolo mokré tak odrazu a pokosené o chvíľu opäť bude vysoké. Usmieval sa a pozeral smerom k hore, nič nehovoril a potom sa začítal do nejakých svojich vecí, chvíľku som ho potichu sledovala, lebo niekedy ticho stačí.

Ticho a úsmev, aby povedali všetko.

Spod lesa sa ozýva štekot psa, ktorý je ešte stále tak trochu šteňaťom, hravým a v mnohom nevedomým, v mnohom bojazlivým. Aj keď je veľký, mal by sa odvážne postaviť medveďom, keby tu boli, a mal by strážiť. Iba šteká, možno na líšku a možno na iného psa, možno naháňa zatúlané mačky a možno iba tak šteká do dažďových kvapiek, ktoré mu bubnujú na strechu voliéry.


August je dobrý mesiac. Svieži, stále letný, s ešte stále dlhými dňami a s akurátnym teplom. Nie je to ešte jeseň, aj keď občas prší, a nie je to už ani typické leto plné prachu na bosých nohách, potu na celom tele a nutnosti dodržiavať pitný režim za každých okolností a v každom prípade. August je voľnejší, ráno sa dá dýchať a večer sa dá sedieť vonku, je vďačný, lebo dozrievajú slivky a môžeme ich trhať pri ceste a jesť skôr, ako ich ozobú vtáky.

August je vďačný na rozjímanie.

Včera som ti povedala, hľadiac do ohňa a špárajúc papekom v pahrebe, že raz takto budem pozerať do kozuba v našom domčeku. Malom, starom a prerobenom podľa nás. Že budeme mať okolo domu plno dreva a ty mi ho narúbeš a ja budem prikladať. Že budem sedieť na koberci a ty pri mne a budeme pozorovať plamene a vnímať to teplo. A že ten koberec bude veľký a chlpatý a pohodlný, aby sme na ňom mohli ležať a oddychovať. Nie v kreslách, ale na koberci. A pri nás bude víno a budeme ho piť.

A okolo nás bude pobehovať mačka a pes – povedal si len tak, sediac na pni.

Nezamyslene, spontánne, k veci.

Áno. Takto to chcem. Takto to raz bude. To naše.

Dana Sudorová

25. 7. 2010

Nikdy by som nebol veril

Bruck an der Leitha. 23.7.2010. Ležím pod javorom. Počúvam slovenčinu okolo seba, pozerám do koruny a hovorím:


Keby ti niekto pred 22 rokmi zahlásil, že raz bude na rakúskom kúpalisku prevaha Slovákov, nepovedala by si mu, že je blázon?

Kto to mohol vedieť?, odpovieš otázkou.

Ja viem, ale pamätáš si, ako sme sa vracali od tvojej sestry? Pred Bergom sme mali v žalúdkoch kamene...

------

Hodinu pred závorou som sa ťa opýtal:

Máme vyplnené všetko (colné a devízové prehlásenie)?

Máme, odpovedala si. Mám tam všetko: walkman, jogurty, ramu, toastový chlieb a fľašu vína.

(mimo walkmana nemalo zmysel napísať nič z toho, ale čo tam už dať, aby sme im nepripadali divní, že si nič nenesieme, aby nás neprekutali až po pneumatiky?)

Pršalo. Vracali sme sa nočným mestečkom (Hainburgom), dúfajúc, že nás nerozoberú do poslednej ponožky. Okrem tovaru uvedeného v colnom a devízovom prehlásení, niesli sme nezávadné časopisy a platňu Flojdov (v hlave Benátky, ktoré vám nikto nezoberie).

Z budovy na hranici vyšli pasovák s colníkom: Odkiaľ?

Z Nemecka, od rodiny, odpovedám ja, pretože som šéfom (sedím za volantom).

Koľko ste boli? Pýtajú sa naraz. Prší, asi to chcú mať za sebou, aj keď je pod strieškou sucho, je trochu chladný večer.

Vidíte podľa pečiatky, dva týždne.

Pohľady sa im stretli. Opäť sa mi prizrú:

Čo nesiete domov?

Je to v prehlásení, odpovedám.

Vystúpte si a zložte batožinu zo strechy. Otvorte ju!

Vtedy ešte neboli bežné plastové nosiče batožiny. Na streche sme mali akúsi celtovinu spojenú zipsom. Bola neforemná a veľká, obaja príslušníci mi museli pomôcť. Uložili sme ju na lavičku, otvorili a ja som prehádzal šatstvo a osobné veci, aby videli, že nič zakázané nenesieme.

Potom prebehla prehliadka vozidla. Podrobná, ale nie prehnaná.

Malé intermezzo malo dobrý priebeh aj koniec. Aj keď je dnes už nepredstaviteľné. A smutnou srandou je, že ani pri ceste do bratských štátov nebývala hraničná kontrola selankou. Pre objektívnosť treba doložiť, že tam išlo skôr o podozrenie či cestujúci neprenáša nadmerné množstvo potravín alebo či náhodou nekšeftuje s vybraným tovarom. Inak bola hranica s Maďarskom (v osemdesiatych rokoch) voľne prejazdná.

Dovidenia!

Čuráci, povedal som za zatvorenými dverami, keď som napchal všetko na svoje miesto (s uložením batožiny opäť na strechu mi už nepomohli).

Poznám niekoľko príbehov, ktoré sa udiali na hranici so Západom. Tento coming home bol na tú dobu pohodový. Mohol som tam stráviť aj niekoľko hodín.

Keď som z nevedomosti vošiel v osemdesiatom štvrtom za prvé hraničné pásmo, držali ma v aute dlhý čas. Mierili na nás so samopalmi a manželka musela vykonať intímnu potrebu priamo vo vozidle. Dávnejšie som o tom napísal inde.

Zámienku by si strážcovia hraníc našli. Keby chceli. Alebo keby mali podozrenie, že prenášam niečo, čo je v rozpore s vtedy platnými predpismi. Po rokoch mi napadlo, ako nesmierne musí niektorým príslušníkom (policajtom), ak sú ešte aktívni, chýbať ten nesmierny pocit moci a dôležitosti.

----

Keď sme išli opačným smerom, prežívali sme iný strach... Či vôbec prejdeme? Či na nás nepríde anonymné udanie, že chceme zdrhnúť? Strach pre zašité marky pod čalúnením za rámom predného skla (chvalabohu, nič sa nestalo a marky nenašli).

Teraz to opadlo. Cítili sme iba smútok. Z návratu. Vediac, že sa von niekoľko rokov (a možno už nikdy) nedostaneme. Kto mohol tušiť, že o pár mesiacov budú hranice korzom? Husák sa musel čudovať...

Pred Novembrom sme boli vonku dvakrát. Prvý raz sme museli doma nechať poistku - nášho syna. Oklamali sme ho, že deti nesmú do Nemecka pre nákazlivú chorobu. Vtedy by to asi v sebe ešte nespracoval, keby počul pravdu... Že on je, tu v Bratislave, zárukou, aby sa jeho rodičia dobrovoľne vrátili do spravodlivého sveta, do krajiny mieru a socializmu.

-----

Vtedy bol Hainburg ospalým mestečkom na okraji československého záujmu. Vedeli sme, že existujú Berg či Marchegg, čarovné názvy prechodov do slobodného sveta. Hraničné uzly, maličké a v skutočnosti nevýznamné.

Bol takým rakúskym pezinkom a jeho sv. jurom bol nepríťažlivý Wolfsthal. Ale to sme jasne uvideli až začiatkom deväťdesiatych rokov. Keď sme sa už bežne mohli prejsť aj po Viedni (mimochodom, ani tá nebola pred dvadsiatimi rokmi taká krásna akou sa mi vidí byť dnes).

Prihraničné sídla ožili. Miestni možno s nostalgiou spomínajú na časy, keď mohli prejsť ulicou bez toho, aby sa museli vyhnúť kolónam vozidiel. Ale určite si uvedomujú, že ich mesto opeknelo a zbohatlo aj vďaka pádu Železnej opony.

Ležím pod javorom na bruckskom kúpalisku Parkbad. Polhodinu od Bratislavy. A stále nechápem, že je to také jednoduché.

Som slobodne vo svete, ktorý bol zakázaný. A nikto neveril, že sa to zmení.

zdroj foto: http://www.lorenz-partner.at/current/large/bruck1.jpg

Boris Burger

23. 7. 2010

Pupún úraduje I. Upratovanie (čas zabiť)

Rozhodla som sa upratať byt. Nie tak, že utrieť prach, povysávať a zmyť dlážku v kúpeľni. Tak poriadne, ako keď sa valec odtrhne. Vyhádzala som zo skríň a políc všetko, čo tam bolo, a hajde! Kým neupracem, nejdem spať. Lebo nemám kde.

Ale uprac, kurňa, keď je v byte Pupún. Potvora pruhovaná, hneď, ako zavetrila, že sa niečo deje, bola pripravená sa akcie zúčastniť. Hlasným pišťaním (nie, naša mačka nevie normálne mňaukať, iba ak sa náhodou pomýli), keď zistila, že mikrovlnka už nie je na chladničke, ale na stole, čo znamená, že sa nebude dať otvoriť okno, kým sa opäť čistá nevyloží.

Blokovanie kuchynského okna je smrteľným hriechom. Ona ho chce otvorené, chce na ňom hovieť. Navyše, teraz je bez šance na šmýkanie sa po stole, lebo je zaťažený obrus. A nie, mikrovlnka nie je kalendár, ani sviečka, ani soška, ani prestieradlo – mikrovlnka sa nedá zhodiť na zem!

Nepomohlo ani pozvanie na slepačí vývar, misku smotany, sliepkino stehno. Nič! Bola urazená, sledovala mikrovlnku a rozmýšľala, ako ďalej. Neprišla na nič, tak zadrichmala.

Treba však podotknúť, že Pupún upratuje neskutočne rada. Asistuje vždy, keď môže. Či naháňa metlu, či bojuje s handrou, všetko jedno, ide sa do akcie. V láske nemá len vysávač. A keď vidí tú hadicu... uteká z izby do predsiene, z predsiene do kuchyne a z kuchyne do spálne, útočí na šnúru, keď sa hýbe, a z takej akurátnej diaľky pozorne sleduje, kedy odložím to monštrum.


Zbožňuje vedierko s vodou. Vlastne zbožňuje všetko, kam môže strčiť hlavu, hoci to nie je určené pre ňu. Musí to mať, samozrejme, nejaký obsah. Bez najmenšieho ostychu pije špinavú vodu po umytí dlážky alebo poličiek. Darmo jej vysvetľujem, že vodu má v miske, čistú, čerstvo napustenú. Nie, veru nie. Tu osveta neplatí. Minule som ju vymákla, ako pije vodu z môjho pohára, strčenú v ňom mala celú hlavu, iba uši jej trčali. Keď som ju oslovila, nereagovala. Stála na stole, pila a mala ma v paži. Potom vytiahla ksicht z pohára, kukala na mňa a oblizovala sa.

Aj z piškótového sáčku, som našla trčať iba chvost. A nejaké drobné, samozrejme. Obyčajne, už keď začuje kroky do kuchyne, práši z kuchynskej linky. Vie, že tam nesmie. Teraz? Ani sa neobzrela, nenechala sa rušiť. Keď som jej piatykrát povedala, aby šla dole, pozerala na mňa tak nechutne flegmaticky, až som si myslela, že ma vykotí. Takto sa správa seriózna mačka?

Teraz sa mi ale skrine upratovali dobre. Po potýčke s mikrovlnkou totiž drichmala. Demonštratívne. Po zdolaní Karčiho skrine som samu seba chválila, parádička, komíniky postavené, úžasné! Rýchlo som ju zavrela, ak by sa mráň zobudil, a pustila sa do svojej. Darilo sa, komíniky rástli, nohavice boli medzi nohavicami, tričká medzi tričkami, svetre viseli konečne na vešiakoch, pyžamá medzi svojimi. Bola som asi v polovici, keď mi zazvonil telefón.

Krátky telefonát to bol, naozaj. A čože, čo?

Presne to. Cicúch sa zobudil. Urobil lenivé letné tóčo a švác ho do skrine. Zo štyroch úhľadne postavených komínikov ostala jedna kopa zmesi všetkého, čo som stihla uložiť. A na tej kope stála štvornohá pruhovaná koťuha a víťazoslávne pišťala.

Zaťala som päste. Červená v tvári ako paradajka, tlak dvesto na tristo. Celý deň upratujem, riešim strategické rébusy, kde čo položiť, aby to nebolo v jej dosahu, celý deň premýšľam, kam sa dostane a kam už možno nie, celý deň utieram prach, umývam dlažbu a parkety, drhnem, čo mi príde pod ruku. Ona pol dňa prechruní, cápe sa po umytých poličkách, kuchynskej linke, vylihuje vo vani, chlpy púšťa presne tam, kde ja prejdem handrou, a keď sa mi konečne podarí niečo, čo je vidieť, o pol minúty to je pasé.

Moje nervy, vravím si v duchu.

Celá spotená, zúfalá a s adrenalínom aj v končekoch vlasov stojím v spálni, odkiaľ to všetko nemo sledujem. Potom sa vrhnem do chodby. Zamierim ku skrini, kde stojí ako king a vo chvíli, keď mám pocit, že už prasknem od hnevu, ju mám akurát na dosah.

Pozerá na mňa, predné labky zaborené v svetlomodrej pyžame, zadné na vypratých, voňavých a ešte pred chvíľou ukážkovo uložených letných tielkach. Ani nehľadím na to, či sú na nich stopy. Len tú malú pištiacu mršicu, váľajúcu na mňa pohľad tými veľkými očiskami, infantilne poškrabkám na krku a jediné, čoho som schopná, je ešte infantilnejším tónom položená otázka: Pupček, ty tu čo moja, malinká?

V tej chvíli začne priasť. Vyskočí na mňa, zaborí mi pazúriky do holých pliec, spustí svoj rituál a začne mi hrýzť vlasy. Všetko jej odpustím, jednou rukou ju držím a škrabkám a druhou vyhadzujem tú kopu zo skrine, aby som mohla opäť začať...

...keď zaspí, samozrejme.

Dana Sudorová

22. 7. 2010

Venice

V prístave pečie slnko, žiari na betónový chodník aj na hlavy, voda vytvára ilúziu sviežosti, zelenej a živelnej, vlny tvorené loďami sú autentické, vytrvalé a opakujú sa. Rýchlo vznikajú nové a jedna za druhou sa obíjajú o schodíky plné vyplavených rias, dočiahnu až na najvyšší.

Sadáme do tieňa, do prvej kaviarničky, ktorá príde do cesty a nie je horúca, zboku má stánok so zmrzlinou, láka od samého rána na farebné dobroty, sladké a studené. Pijeme kapučíno, pravé talianske, pozeráme na vodu, ľudí vo vodnej MHD, naskakujú a vyskakujú z nej obratne a skúsene, vieme hneď, že sú domáci, že to tu poznajú a je to pre nich obyčajné.


Prechádzame sa po uličkách, plných obchodíkov a reštaurácií, pri akadémii nám gondolier robí cenu, ale odolávame, na San Marco chceme ísť po vlastných, chceme to cítiť, chceme to žiť. Charizma mesta je najvyššia v jeho centre, na tom veľkom bielom námestí plnom luxusných obchodov, kaviarničiek so stoličkami bez slnečníkov a so zvukom huslí. Ľudia sú všade, posedávajú na schodoch, kŕmia holuby a hlasno kričia, keď im sadajú priamo na dlane, v ktorých cítia jedlo, pri stánkoch s maskami, dvíhajú hlavy hore a pozorujú pamiatky, veľa pohybov, veľa hláv a nôh, veľa aktivít.

Čašníci na menších námestiach temperamentne vítajú, strkajú nám do rúk jedálne lístky, aj keď ešte nie sme rozhodnutí, či si sadneme. Pizza je tiež pravá talianska, chutí inak, alebo je zafarbená atmosférou, to sa ťažko zisťuje, ťažko oddeľuje a ťažko objektívne posudzuje, všetko je iné ako u nás, je to korenisté, mastné aj slané, má to šťavu.


V bočných uličkách je chládok a zopár žobrákov, málo, ale sú. Ženy prosia o pár drobných práve na miestach, kde takmer nikto nechodí. Dvíhajú k nám hlavu a ruku a želajú buongiorno, pocit zablúdenia a kontrast s tým, čo je tam vonku, tam, kde sa naozaj žije, s márnivosťou, prepychom a vysokými cenami. Odvrátená strana, iný svet.

Černošskí predavači na uliciach ponúkajú africké kabelky, stoja ako modely, ako sochy, sú vysokí, štíhli a ovešaní tovarom pre dámske oko. Stoja priamo pred značkovými predajňami, konkurujú im cenami a očami sa vŕtajú v dave. Rozbehnú sa odrazu, z ničoho nič, razia si cestu pomedzi ostatných a skrývajú sa, zašívajú v bočných uličkách pred políciou. Zbadajú ju skôr, ako sa my stihneme otočiť, otázka praxe, pud sebazáchovy, boj o prežitie, všetko v jednom. Neskôr ich vidíme v prístave, chodia tesne popri kaviarenských terasách a oslovujú dámy pri káve a zmrzline, majú široký úsmev a pokúšajú osud, hlasno hovoria a hompáľajú kabelkami, množstvom kabeliek zavesenými po celých rukách.


Vraciame sa k prístavu, vieme, že jeden deň na toto mesto nestačí, že treba aspoň ešte chvíľu, aby človek videl všetko a aj tak by to nestačilo. Čarovné, rozprávkovo živelné, plné energie, zmrzliny, masiek, vody a gondol, ozdobených a vyleštených. Plné ľudí, jazykov a nárečí, vôní miešajúcich sa vo vzduchu, plné dôvodov na rozjímanie a kontrujúcej reality. Plné pocitov, ktoré si nenechá pre seba, odovzdá ho a nasýti nimi hostí, dá sa precítiť od hlavy až po špičky chodidiel, silno, sýto, na dlhý čas.

Také je to mesto.

Dana Sudorová

30. 6. 2010

Prázdniny

Prechádzame sa po brehu a pozeráme do vody, priezračnej, čistej a slanej, z diaľky sa v nej strieda tyrkysová s tmavou zelenou, slnko v nej vyrába zlato pre oči. Oslepuje, leskne sa a neodhalí pevninu na druhej strane, vidíme iba nejasné obrysy a tipujeme, čo to je. Ľudia ležia na pláži a vystavujú svoje telá, z vody trčia iba hlavy, ktoré sa chcú nadýchnuť a plávať, nechať sa unášať. Vlny sú mierne, voda sa neobíja o skaly, netvorí bielu penu, iba ich obmýva a vynáša na breh riasy.

Fotíš ma pri vode, vravíme si, že zajtra budeme plávať. Nemyslíme na prácu, dnes ešte nie, času je dosť a veľa vecí je tu nových, len ich objavujeme a obdivujeme. Prvých pár dní niekde inde ako doma je stále takých, zoznamovacích a neunáhlených, aby čas nešiel rýchlo, aby spomalil.

Biely kameň poliaty vodou je šmykľavý, chodíme po ňom v žabkách a naboso, je vyhriaty, aj keď biela odráža teplo. Tu je to inak, tu je horúco, tu idú zákony aj proti bielej a opaľovacím krémom na zhnednutie, slnko je prudké a spaľuje dočervena. Vietor spoznávame iba v listoch paliem a plachtách plavidiel a surfistov, nevnímame ho, iba keď sa veľmi sústredíme. Medzi múrmi domov nefúka, len svieti na hlavy v uličkách a odráža sa od kamenných dlaždíc.

Ľudia fandia futbalu pri ovocných pohároch, grilovaných rybách na veľkých táckach, zmrzline a silnej káve, fajčia cigarky s arómou cherry a sledujú televízne obrazovky, a podľa mužstiev je ľahké predpokladať, akým jazykom hovoria. Čašníci sú v bielych košeliach a dlhých nohaviciach a nepotia sa, obsluhujú nás a usmievajú sa, a pri odchode sa nám zdravia díky, nashle. Myslia si, že sme Česi, naša reč je pre nich taká.

Na námestí pijeme farebnú ovocnú šťavu vyliatu na ľadovú drť, ktorá sa rozpúšťa a rosí pohár, až z neho kvapká, so slamkou a miešacou paličkou rovnakej farby, aby ladila. Na pódiu tancujú Macedónci v čiernych krojoch ich národný folklór, dievčatá majú umelé vrkoče, tancujú v kruhu a držia sa za ruky, hýbu sa inak ako naše a chlapci nekrepčia. V bare obďaleč hrá živá hudba nielen tradičné piesne prebraté od domácich spevákov. Posielame domov pohľadnice lacnejšie ako známky, plné ostrovov a domov a mora, fotené z lietadla, z nadhľadu. A nad hlavami škriekajú poletujúce čajky.

Slnko zapadá nad hladinou a už neoslepuje a nepáli, už len ukazuje, že fotografie a veľké obrazy a romantické filmy nevytvárajú ilúziu. Že vie byť skutočne také ako tam, stačí ho len objaviť v správny čas a sledovať tak dlho, ako sa len dá. Pod našou terasou sa talianske dieťa temperamentne dožaduje splnenia svojich túžob, my spokojne pijeme kávu z porcelánových šálok.

Prázdniny medzi nezrelými olivami a kiwi, výletnými loďami a soľou rozptýlenou všade, kam dovidíme. Neplánujeme. Žijeme. Budeme tu, kým sa nám bude chcieť.

Dana Sudorová

15. 6. 2010

Delicious

Nakúpil si ovocie, veľa ovocia, kým som ja doma pracovala a rozmýšľala, že musím ísť na trh. Lebo tam je krásne, tam je pravé domáce, tam sa z neho teším. Predbehol si ma a šiel si na trh sám, priniesol si všetko a ešte viac, koláče a lúčne kvety, ležali na sedadle. A ty si vyzeral ako chlapec zo starej pohľadnice, keď som ich objavila. Z takej, aké boli kedysi v móde, motívy starých fotiek v sépiových farbách; plné romantiky a čistoty v krátkych nohaviciach na traky a šnúrovacích topánkach v robotníckom štýle vysokých trošku nad členky.

Minulý týždeň sme strávili na dedine, bolo teplo, horúco a po dlhých dažďoch ani stopy. Iba potok medzi stromami, ktorý tam po iné roky nebýva. Voda stekajúca z hory zhutnená do jednej masy pretekajúcej pomedzi kmene stromov. Hneď za plotom, ale bezpečne ďaleko od nás, od veľkého domu.

Severná izba, v ktorej sme spali, bola horúca, ako všetky ostatné. Otvorené okná a vzduch sa nehýbal, iba mača sa tešilo a žilo, lebo mohlo chytať mušky a motýle, nalietavali do izby a netušili, kto tu striehne. Bolo ako v raji, skákalo ako malé pruhované jojo, pudovo a lačno sa hádzala po všetkom, čo ju vyrušilo v celodennej sieste.

Páči sa mi to všetko. Všetky tie zážitky, pocity a prekvapenia, a aj to teplo v aute, keď cestujeme tam a späť. Predtým bola veľká kopa celých dní strávená v meste plnom prachu, sucha a potu v autobusoch, a niekde v kútiku duše nádej, že už len toľkokrát sa vyspím a ideme oddychovať. Teraz je to iné.

Také svieže, delikátne, energické a menivé, ako sa nám zachce. Takto sa fungovať.

Krájam ovocie, to veľa ovocia, ktorým si mi včera čítal myšlienky. Mača pije mlieko, svoju rannú trošku, ovoniava kvety vo vázach, a pobehuje po byte prebudené ranným slnkom. Šmýka sa po stole, zhadzuje z neho obrus a ja sa teším, že niekto pred nami vymyslel tú starú pieseň.

A že si ju môžem pospevovať, kedy sa mi zachce.

Dana Sudorová

3. 6. 2010

Strasti anonymného admina (diel jedenásty)

Drahý Theo, bratku,

nesmierne ma ťaží na srdci, že som Ti tak dávno nenapísal. Dôvodom je, že sa nachádzam v neprestajnom ošiali. V mojom živote sa možno objavila nová dáma.

Jej meno Ti zatiaľ neprezradím, v tomto som poverčivý, ale začína sa na V, tak všade po múroch čmáram V + V, ja blázon. Stále si predstavujem, ako sa z toho stane dvojité W.

Zatiaľ som jej len skusmo poslal anonymnú prosbu, nech si vždy vyhodí z titulku „Nový článok“, lebo veľmi zle znášam, keď sa jej neprajníci posmievajú. Na fotke sedí v kožených galotách pri veľkej dracéne, ale oveľa viac ma dojíma, že sa neurazila, keď sme ju vyhodili z výberu. To, že si to ani nevšimla, svedčí o výnimočných mentálnych kvalitách a spolu s jej ryšavou hrivou na mňa pôsobí ako kofeín. Píše mimoriadne katastrofálne politické články, takže česť mi nedovolí klikať jej na karmu, ale zistil som, že keď to rozložím na jednotlivé písmenká, dá sa to čítať a dokonca to získava akési rozkošnícke rozmery. Chvejem sa ako v horúčke...

Vincent


Nataša Holinová

Ostatné diely Strastí anonymného admina

1. 6. 2010

V meste

Slnko v kuchyni vydrží iba chvíľu, tento týždeň má zas intenzívne pršať. Sme v meste, nie na vidieku, ale viem si predstaviť, že sa nedalo kosiť a vo vysokej tráve bude stáť voda, z ktorej budú vykúkať steblá, zelené, jemné a mokré. Chlapi budú nosiť vysoké gumáky a budú krútiť hlavami, že už by mohlo prestať. Mraky idú od Čiech, ešte nezačalo pršať, ale vietor je silný, ohýba stromy, a aj v závetrí lomcuje čerstvo rozkvitnutými muškátmi.

Mača sa pýta na balkón, obieha parapetu a preskakuje kábliky na stole, myká chvostom a labkami capká jediné okno, ktoré som stihla umyť, ktoré bolo chvíľu čisté, a ktoré dážď môže opäť zafŕkať. Nakoniec zaspí v košíku na ovocie, zabalené do pruhovaného klbka, labkou si zakrýva oči a tvár a vyzerá tak malo, tak detsky a zraniteľne, keď je tak ticho a ja sledujem, či pravidelne dýcha.


Chcela som veľké upratovanie, chcela som za chvíľu všetko urobiť, ako tradičná žena v domácnosti, tak nejak sa tie ženy volajú, tak si hovoria a ja sa snažím dobehnúť to, čo oni stíhajú ľahko, ale viac ma baví čítať, návrat ku knihám, a tak domáce úlohy aj knihy zoraďujem do pozoru a postupne v mysli škrtám to, čo už je prečítané a upratané, čo som stihla. Zo všetkého tak polovicu, nič nie úplne, ale stále si vravím, že na všetko je čas.

Chcela som kúpiť detský bazén, taký, kde bude voda aspoň po pás a bude miesto pre kúpacie kolesá alebo aspoň nafukovacie rukávy, ale leto ešte stojí pred prahom a slnko ešte chvíľu nebude.

Na balkóne sledujem zatiahnuté nebo. Mraky visia nízko, vietor ich nerozfúka, nedokáže to, sú celistvé a silné, kompaktná vrstva dažďa vo vzduchu nad nami, už ho len spustiť. Za stromami krúži malý kŕdeľ holubov a sú rovnako sivé ako nebo, ihrisko medzi bytovkami a ako chodníky. Možno aj rovnako stmavnú, keď ich pokropia kvapky, ktoré už len čakáme.

A v pozadí znejú potichu, pomaly slová, pred ktorými zatváram oči.

Dana Sudorová

26. 5. 2010

Potom

Nerozprávame o smrti a chorobách, lebo žijeme a sme zdraví a toho ostatného sa bojíme a nechceme to. Obyčajné veci, ktoré nevnímame, kým tu nie sú, kým sa neukážu. Úplne prirodzené, úplne naše, aj bez toho, aby sme ich chceli.

Lebo jediné, čo chceme, je dotknúť sa hviezd. Lietať, nechať sa unášať tak ako pierka vo vetre, jemnom a sviežom. V myšlienkach, dúfajúc, že raz možno... sa to podarí.

Smejeme sa a spievame, točíme sa v tanci a vravíme si, že toto je život, že takto je dobrý. Že presne takto ho chceme a takto má chutiť, sladko a neúnavne, nikdy nie inak.


Len občas sa zdvihne vietor.

Rozfúka všetko navôkol a zhasína plamienky škrtajúcim zápalkám.

Len občas nečakane padne hviezda.

Do hmly, po ktorej kráčame, do mlák, k našim nohám.

A potom už len ticho.

Dana Sudorová

8. 5. 2010

Siesta

Sedím na balkóne, pijem kávu bez mlieka a bez cukru, mletú, tureckú, tak ju volajú. Nohy mám vyložené na stoličke oproti, ty si v izbe, a ja hľadám slnko medzi konármi stromu. Nie je to ťažké, svieti a na tvári robí pehy, potichu, aby si ich nikto nevšimol skôr, ako v zrkadle. Nechávam slnko robiť mi s tvárou, čo sa mu zachce.

Vnímam to ticho, pretínané iba piskotom vtákov, dá sa pri ňom takmer zaspať. Stačí zavrieť oči. Všetko naokolo vonia, omamne a neprestajne, a ja mám pocit, že jar neunavuje, iba núti k leňošeniu, k vyloženým nohám. A k tomu, aby človek vyšiel na svetlo, otrčil tvár slnku a usmieval sa.

Počúvam zvuk pískajúceho človeka. Nevidím ho, iba si myslím, že je to muž, kráča po ihrisku a píska. Pieseň vrytú do pamäte, hlboko, dávno, každým písknutím sa z nej kúsok dostane von, na povrch. Pískanie je takmer také presné ako originál a mne sa derú na jazyk slová, spievam si ju podvedome.

Vidím ťa ešte spať, keď dopíjam kávu. Stojím v izbe a sledujem ťa, a hovorím si v duchu, že teraz mi je dobre, strašne dobre. Že teraz mám to všetko, o čom sa tak často hovorí. Že takéto precitnutia mi nikdy neprestanú stáť za to. A usmievam sa, navonok aj vnútri.

Lebo onedlho budú môcť byť stále.

Dana Sudorová

13. 4. 2010

O Poľsku

Poľský národ utrpel veľkú stratu. Množstvo článkov, popisov, reportáží, analýz asi ťažko dokáže opísať to, čo sa u našich susedov deje.

Nemám v Poľsku známych, nikdy som tam nebol, a napriek tomu mám k Poľsku vzťah. Z viacerých dôvodov. Ako mnohí, tak aj ja som vyrastal s pánom Tragáčikom, či postavami kníh Jerzyho Broszkiewicza. Učil sa vyslovovať tie tak podobné a predsa iné mená. To je to detské Poľsko, z ktorého som časom vyrástol.

Iný obraz o Poľsku som získal, keď som sa začal zaujímať o dejiny. Zistil som, že vedľa nás žije národ, ktorý, tak ako každý národ, má svoje tienisté stránky (predvojnový antisemitizmus napríklad), ale ktorý sa vyznačuje jednou vlastnosťou, ktorá u nás, na Slovensku, ale aj všelikde inde v Európe zúfalo chýba.


zdroj foto: gazeta.pl - kliknite

Je to hrdosť. Poliaci sú hrdý národ. Niekedy pateticky, niekedy nezvyklo romanticky na dnešnú neromantickú dobu. Ale majú byť na čo. Prežili tri delenia svojho štátu, zničujúcu druhú svetovú vojnu, 40 rokov komunizmu. Lenže to nie je len o tom, že prežili. Oveľa dôležitejšie je, ako to všetko prežili.

Bránili sa. Bojovali. Nevzdávali sa. Po celé storočia sa usilovali o nezávislosť, generácia za generáciou, bojovali s tými, ktorí sa pokúšali ich o ňu pripraviť. Často v nerovnom boji, často zradení spojencami, často ponechaní sami na seba. V takom boji sa tvorí to, čomu sa hovorí zdravá hrdosť národa, jeho chrbtová kosť. V takom boji sa tvorí vedomie, že je lepšie za národ umrieť, ako zradiť, lepšie bojovať, ako kolaborovať, lepšie riskovať, ako prežiť za každú cenu. Že je dôležité, kto sú naši spojenci a s kým sa ako národ, ako štát kamarátime. Na čiej strane stojíme. A na koho sa pri obrane našich národných a štátnych záujmov spoliehame.

Toto je podľa mňa lekcia, ktorú by sme tu, na Slovensku potrebovali ako soľ. Žiadny dvojkríž, žiadna vatra zvrchovanosti a ani večné bububu zlými Maďarmi nás ju nenaučí. Tak sa aspoň skúsme pozrieť za tie naše spoločné kopce na severe a trochu sa priučiť, ako sa správa dospelý národ, ktorý netrpí storočnou pubertou a večným komplexom menejcennosti. Lebo veľkosť národa sa nemeria počtom obyvateľov a neukazuje vo chvíľach, kedy o nič nejde. Ale vtedy, keď je zle, keď sa nedarí, keď hrozí skutočné nebezpečenstvo, keď sa stane tragédia ako teraz v sobotu. Chcem veriť (ale pochybujem), že toho my, Slováci, budeme schopní, až a keď to bude treba.

Úprimnú sústrasť, poľskí bratia, súcítim s vami.

Juraj Petrovič

8. 4. 2010

Strasti anonymného admina (diel desiaty)

Milý Theo,

v našej práci sú zriedkavé chvíle, keď cítime, že služba má zmysel. Vyhodiť rasistu z titulky je ako poliať kvetinu. Odstaviť politika, ktorý si naklikal čítanosť, za akú by sa nehanbil otvárak tri hodiny na titulke, je služba prakticky celému národu. Alebo sa idem mrknúť dolu na Montmartre, ako sa vodí fekálnemu básnikovi, vyhodenému už dávno, a zistím, že šnupe čoraz viac a produkuje toto:

málo skurvených ženských trpí // a decká potrebujú // viac smrti...

Alebo len tak intuitívne odmietneš registráciu, vlastne ani nevieš, čo sa ti nepáčilo. A príde odpoveď:

Tak si ten vas blog strcte do riti, aj tak tam pisete same nezmysli.A zistil som si, ze realny bloger nema sancu nieco normalne uverejnit, lebo tu mate uz nasadenych svojich ludi, a ked napisem prispevok tak ho ukradne, trochu pozmeni a ma dolary...

Alebo dojde iba prostučké poďakovanie za technickú pomoc, plné chýb, ale zo srdca.

Šli sme robiť aktivácie do plenéru. To bola krása! Síce ich asi nepredáme, ale možno sa budú hodiť na jesenný Salón. Makali sme ako blázni, menili časy článkov a opravovali perexy, len sa tak prášilo. Domov som sa vrátil príjemne unavený.

Život je krásny a absint tečie potokmi! Posielam nové obrázky a bozkávam matku i otca.

Vincent


Nataša Holinová

Ostatné diely Strastí anonymného admina

7. 4. 2010

Opäť

Opäť sme boli preč, v tichu a zime, ale zahrievali sme sa čajom, vínom a ohňom, ktorý sme takmer každý deň zakladali. Deti dostali čokolády za šibačku ešte pred veľkonočným pondelkom, malý mával korbáčikom so stužkami a nevedel sa prestať smiať, nevedel sa prestať tešiť. Z toho, že to prichádza, z toho, že sme tam.

Vyhnali sme ich do lomu, a oni vedeli, že už to začalo. Že tu budeme častejšie, a že oni budú mať raj, lebo starký ich bude brávať hneď po škôlke za nami. Nevie sa im to zunovať, nie je to mesto a je to veľa priestoru, na ktorom sa im nemôže nič stať.


Ešte veľmi nekvitnú kvety. Ešte je všetko iba zelené, za pár dní sa to pohlo, ale ešte to nie je dokonalé, ešte to nie je také, ako chceme a ešte si počkáme na žltú. Zatiaľ bola iba fialová a biela, občas sa iba zdala v tráve, ktorá ju prerastala, malinké, malé kvietočky zďaleka neviditeľné, zblízka posievali celú lúku a bolo ich veľa, veľa.

Sedíme na priedomí a snívame. Tu nám bdenie otvára sny, človek tu nemusí ani spať, aby prišli, ľahko, nevtieravo, ale sprevádzajú nás dňami. Dýchame vzduch nasiaknutý blatom, pozorujeme, ako sa hora začína zelenať a hovoríme nahlas, že áno. Že to obaja chceme.

Jedného dňa.

Ten iný svet. Tu. Už onedlho tu budeme domáci.

Dana Sudorová

6. 4. 2010

Strasti anonymného admina (diel deviaty)

Drahý Theo,

konečne ti dokážem porozprávať, čo vtedy vyviedla Jeanette, hoci keď si na ňu spomeniem, stále sa mi nechce žiť.

Miloval som ju aj s jej hnusnými narážkami, že admini nič nerobia! Koľkokrát našla nejaký bug a rozčuľovala sa, že my ani po polhodine nič!

Jedného dňa som ju s búšiacim srdcom nežne požiadal, aby odstránila podčiarknuté písmo z perexu. Potili sa mi dlane, keď som sa podpisoval „dakujeme za pochopenie a zelame pekny den, admin“. Dúfal som, že to bude začiatok niečoho krásneho. Jej odpoveď Ti nedokážem zreprodukovať ani dnes. Poprosil som Paula, aby to s ňou vybavil, sadol som do auta a zastavil, až keď mi vo Ville-d’Avray došiel benzín. Na brehu Loiry som otvoril notebook a zistil, že zatiaľ rozpútala hotové peklo v interných diskusiách a napísala šéfredaktorovi mail, kde sa o mne vulgárne zmienila. Prebral som sa až na Veľkú noc, keď som sedel za stolom a jedol vajcovú nátierku.

Ďakujem Ti za príspevok. Hneď cítim, že si mi akosi bližšie, bratku.

S láskou Vincent


Nataša Holinová

Ostatné diely Strastí anonymného admina

26. 3. 2010

Strasti anonymného admina (diel ôsmy)

Drahý Theo,

mám nečakané novinky.

Keď dnes do helpdesku došlo originálne idzte do riti! maory debilny! (len neumelý rukopis prezrádza ruku, čo drží častejšie banícky čakan ako pero, a ktovie, prečo sme človiečika odmietli), rozhodol som sa počúvnuť a prijať Paulovu ponuku.

Beriem si na starosť aj adminovanie photographie.sommes.fr a odchádzam do Paríža. Je to veľmi vzrušujúce. V živote som nepredal jedinú fotku a teraz toto! Je to celkom nová forma umenia a tamojšia komunita je vraj veľmi revolučne naladená. Jasne cítim, že patrím do tmavej komory a nikde inde.

Adminovať diskusie však nechcem, to som povedal jasne. Chatrné nervy mi už vôbec nedovolia chodiť do diskusií. Nechcem vidieť, ako mi trebárs starý Edgar vypisuje, že som modrý komsomolec. Alebo, kristepane, keby si mi Ty, vlastný brat, napísal, že som SMEtiar, odkrojil by som si nejakú časť hlavy (neboj sa, žartujem).

Posielam posledný obrázok z Borinage a bozkávam všetkých,

Vincent


Nataša Holinová

Ostatné diely Strastí anonymného admina

25. 3. 2010

Strasti anonymného admina (diel siedmy)

Milý Theo,

z hĺbky srdca sa ospravedlňujem, že som už dávno nenapísal. Na celé tri týždne ma odrovnala odpoveď nemenovanej autorky, od ktorej sme chceli fotografiu, v znení:

Tých prieťahov a toho neustáleho zdržovania mám už dosť. Nerada by som kontaktovala vášho šéfredaktora a Flámsky syndikát novinárov. Viete, ono všetko má svoje hranice. Nevyštudovala som informačné IT technológie, ale publicistiku a žurnalistiku. Nie som docentka informatiky!!! Tak už tých komédií bolo hádam dosť!!!!!

Nevedel som sa prestať hystericky rehotať, tak mi ženy z dediny privolali pohotovosť. Po dvoch infúziách som dokázal službukonajúcemu lekárovi vysvetliť, že osoba mladšia ako ja nevie pripojiť jpg a uložiť, a ešte nám vynadá ako besným psom. Posielam Ti obraz, čo som namaľoval na psychiatrii.

S láskou, V.


Nataša Holinová

Ostatné časti Strastí anonymného admina - kliknite

22. 3. 2010

Strasti anonymného admina (diel šiesty)

Drahý Theo,

zle je s nami, zo dňa na deň horšie. Prišli sme o ďalšieho služobníka, ktorého sme vďaka našej vlastnej solidarite a slobode odovzdali ďalej. Je nás čoraz menej a služby nemajú konca-kraja. Naše ovečky sa búria pod útlakom, ale nemáme im ako pomôcť.

Zažívame neuveriteľný nápor. Napríklad nejaký debil v kurze informatiky pre ženy na materskej si zmyslí, že zadá študentom za úlohu založiť si blog o domácej výrobe homeopatík. A tak, keď nájdem v registráciách dvadsať negramotných ezoterikov, mám nutkanie natrieť monitor hrubou vrstvou kadmiovej červene. Našťastie, žiadnu už nemám.

Prosím Ťa, pošli mi obvyklý príspevok trochu skôr, lebo od hladu nevládzem už nič, len hodiť sa do oflajnu. Ako náhradu Ti posielam Nočné aktivácie nových blogerov (posledné oleje na poslednom plátne).

S láskou Tvoj Vincent


(zľava Sudor, Holinová, Sekanová, Sudorová, chrbtom Soros)

Nataša Holinová

Ostatné časti Strastí anonymného admina - kliknite

21. 3. 2010

Prebúdzanie

Utekáme z mesta, z betónovej džungle, lebo sme zbadali prvé jarné lúče. Balíme veci, iba na pár dní, ale predsa, ideme oproti jari.

Teplomer ukazuje pekne nad nulou, keď kupujem ráno v stánku noviny. S mamou si vravíme, že keď je teraz toľko, na obed bude krásne, ideálne. Sestrine deti samé vhupnú do autosedačiek, nechajú sa pripútať, lebo o chvíľu budú behať po lúke, vedia to. Majú čiapky na hlavách, ružovú a modrú, aj keď je teplo, lebo to ešte môže byť klamlivé.


Samota je tichá, ešte akoby spala. Na sezónu sa ešte iba bude pripravovať, ešte tu nie je dlho teplo. V utorok tu bol ešte sneh, teraz ho už nie je vidieť, je iba veľa blata, ale to je dobre, lebo tráva rýchlo zozelenie. Niekde sa už črtajú zelené lístky, malá kričí Aha, budú kvietočky!, a ja pritakávam, lebo onedlho naozaj budú, stačí, že sa teploty udržia.

V dome je ukrutná zima, je vidieť, že celú zimu tu nikto nebol, že sa tu nežilo a nekúrilo. Keď je vonku osemnásť, vnútri na chodbách je snáď iba päť a bez teplého oblečenia sa tu nedá existovať. Spať je tu ešte nemožné, ešte nie sú teploty až tak vysoko a v noci, keď sa vonku pohybujú okolo nuly, sa vnútorné steny tak rýchlo neohrejú. Zimou je ešte chvíľu nasiaknuté všetko, ale pomaly sa to bude meniť. Ožijú muchy, jašteričky a iné všetko živé, cez okná sa bude predierať stále viac a viac slnka a izby budú vyhriate tak, že nám bude až teplo, dusno.




Zbierame s deťmi drevo na oheň, na to ich prehovárať netreba. Nosia konáre a kričia, že toto je dobré a toto nevládzem! Pretekajú sa, kto bude mať viac nazbierané, jediná aktivita, pri ktorej sa nehašteria, lebo každý má svoj svet a vidí svoje paličky, ktoré o chvíľu hodí do ohňa. Prichádza babka s gulášovou a zeleninovou polievkou, obedujeme v prírode a opekáme chlieb a zemiaky a zajedáme ich sušienkami a lineckými koláčikmi plnenými marhuľovým lekvárom.

Pod nohami nám ešte šuchoce lístie, ktoré tu napadalo na jeseň. Stromy ešte len ukazujú púčiky a slnku nastavujú holé konáre, bez listov. Ale už sa lesknú, už nevyzerajú staro a unavene ako na konci jesene. Už sa budia, ako všetko naokolo, onedlho ich budeme vidieť žiť naplno.


Odchádzame navečer, pomaly si razíme cestu domov. Sledujem zapadajúce slnko a už chápem maliarov krajiniek, ktorí takéto výjavy prenášali na plátno. Už rozumiem, že dokázali hodiny a hodiny sledovať scenérie, ktoré im podhodila príroda. Všetko to vnímam, zhlboka sa nadýchnem a vidím presne to, čo som chcela vidieť už trochu skôr, to čo zima skrývala v sebe.


A skôr, ako zdravo unavená padnem do perín, hovorím ti, že to bol pekný deň. Pritakávaš, a ja viem, že sa môžem tešiť. Na nabudúce na samote, ktoré príde onedlho v plnej paráde.

Dana Sudorová

18. 3. 2010

Strasti anonymného admina (diel piaty)

Milý Theo,

niekedy mám pocit, že pobyt na titulke patrí medzi ľudské a občianske práva zakotvené v holandskej ústave. V Kódexe baníka sa pritom jasne píše, že úspešnou registráciou nevzniká automaticky právo na publikovanie textov na titulnej stránke. Prečo niektorí moji farníci nevedia pochopiť, čím sa líši spravodajský portál od kompostu?

Keby som mal frank za každý článok o cenzúre, nebol by som odkázaný na Tvoje milosrdenstvo, bratku. Predstavujú si to tak, že Boh v ôsmy deň stvoril šíry mediálny priestor, ktorý teraz patrí všetkým podobne ako vzduch, čo dýchame.

Musím končiť, Theo. V odkazoch adminom je mela – pustila sa do nás iná cirkev. Posielam Hrozbu cenzúry.

Opatruj sa, V.


Nataša Holinová

Súvisiace články:

Strasti anonymnézho admina (diel prvý)
Strasti anonymnézho admina (diel druhý)
Strasti anonymnézho admina (diel tretí)
Strasti anonymnézho admina (diel štvrtý)

17. 3. 2010

Strasti anonymného admina (diel štvrtý)

Milý Theo,

požiadal som o ruku K. Hoci sa zaregistrovala len predvčerom, boli to plné tri dni. Hneď som si vypýtal fotku aj telefón (nevedela, že povinná je len fotka) a rozpútala sa čulá komunikácia.

Je z veľmi chudobnej rodiny a má tuberkulózu. O jej nádhernej IP-čke sa mi aj snívalo. Dodalo mi odvahu, že si nechala viesť ruku pri vkladaní prvého videa. Moju žiadosť však odmietla s tým, že pre ňu minulosť a budúcnosť jedno sú.

Oficiálne požiadala o zrušenie blogu s obligátnou výhovorkou, že pre nás nie je dosť dobrá. Som veľmi nevyrovnaný – tiekli mi slzy, keď som odpisoval „o obnovenie mozno poziadat najskor o 6 mesiacov“. Som najosamelejší človek na nete. Predstav si bradatého poloblázna, ako po nociach sliedi v diskusiách...

S láskou V.


Nataša Holinová

Súvisiace články:

Strasti anonymného admina (diel prvý)
Strasti anonymného admina (diel druhý)
Strasti anonymného admina (diel tretí)

16. 3. 2010

Strasti anonymného admina (diel tretí)

Drahý Theo,

prosím Ťa, pošli peniaze. Triem takú biedu, že kreslím už len prstom namočeným do popolníka a raňajkoval som rožky natreté opaľovacím krémom s faktorom 6, čo prinieslo more.

Vzdal som sa už nádeje, že farníkom niekedy vysvetlím, že starý Explorer je trest Boží a samozrejme, že im odsekne koniec článku, pokiaľ klepkajú stále do toho istého storočného wordového dokumentu, na ktorom ešte ich dedovia písali domáce úlohy! Prepáč, zmietajú mnou emócie, ale komunita mrie od hladu a zimy, každú chvíľu niekoho v bani zavalí a im ani nenapadne aspoň prehnať text notepadom!

Som zúfalý. Minulú nedeľu som sa vulgárne vyjadril o html kóde priamo z kazateľnice, a to by som si naozaj nemal dovoľovať. Keby si videl to zdesenie na ufúľaných tvárach mojich biednych ovečiek. Dlho to nevydržím. Posielam ďalší autoportrét.

Milujúci brat Vincent


Nataša Holinová

Súvisiace články: 

Strasti anonymného admina (diel prvý)
Strasti anonymného admina (diel druhý)

14. 3. 2010

Strasti anonymného admina (diel druhý)

Milý Theo,

ľud v Borinage je nesmierne zaostalý, duchovnej práce je tu ako na kostole. Po večeroch ich učím čítať a písať, lebo je to úplné zúfalstvo. Ako môžem od nich chcieť, aby pochopili Kódex, keď deti začínajú v bani už ako štvorročné? A ako sa zhostiť etiky diskutovania s prázdnym žalúdkom? Žiť sa musí... Niektorí sú však veľmi učenliví.

Zopár odvážlivcov sa spojilo a požiadalo o spoločnú rubriku HOLANDSKÉ UHOĽNÉ BANE. Keď som sa im pokúšal vysvetliť, že takú sekciu v on-line nemáme a nebolo by teda kam zaraďovať, nadobudli pocit, že ich problémy nikoho nezaujímajú. Upadli do takej letargie, že ich karma bude čochvíľa na nule. Ich dedovia žili na zhnitých zemiakoch, tak prečo by nie aj oni, však? Na VIP sa pozerajú pohŕdavo, ani neviem prečo.

V poslednom čase sa venujem mimovýberovej figurálnej tvorbe – posielam Ti jedinú, ktorá mi zostala.

S láskou, Vincent


Nataša Holinová

Súvisiaci článok: Strasti anonymného admina (diel prvý)

U Bellu majú zmysel pre humor

V penzióne Bella v Banskej Bystrici robia na recepcii iba slušní chlapíci. Zažili sme síce iba dvoch, ale obaja boli mimoriadne ochotní (a správne nás odnavigovali na miesto reportáže). Takto vyzerá tamojšia cimra:


Okrem toho, že prenocovanie je na Bystricu pomerne lacné, majú aj skvelý zmysel pre humor. Stačí si prečítať hneď prvý bod ich ubytovacieho a reklamačného poriadku:)


1. Ubytovaný hosť je povinný tento poriadok dodržiavať. V prípade jeho porušenia má vedenie penziónu právo zmluvný poriadok zrušiť.

V Bystrici už budem bývať iba tu. Inde by nás za porušenie poriadku vyhodili:)

Karol Sudor

Moment(y)


Rána sú niekedy únavnejšie ako večer, najmä, keď sa budím takmer do tmy. Keď namiesto slnka spoza okna vidím iba veľa mrakov a kývanie sa konárov stromov. Vietor je v posledných dňoch silný, nafukuje nám na balkón a naráža do všetkého, čo mu stojí v ceste.

Onedlho má byť prvý jarný deň a vonku to stále viac vyzerá na jeseň. Akoby sa príroda pomýlila, akoby jar ani nemala prísť. Vraj má byť chladná, krátka, akási nevýrazná. Akoby chcela dať najavo, že ona tu byť nemusí, že ju netreba.

Mačiatko zaspalo na kuchynskom stole skôr, ako som mu stihla povedať, nech ide dole. Ležalo na ňom úplne vystreté, veľké zelené oči mu len tak klipkali. Sklonilo hlavu na čistý obrus a zadriemalo, unavené ránom, behom a chlipkaním mlieka.

Odhrnula som žalúzie, a zazdalo sa mi, že spod mrakov sa prediera slnko. Vytiahla som ich úplne nadoraz a nechala ním presvetliť kuchyňu. Svetlo z lúčov sa striedalo s mrakmi, chvíľu bola kuchyňa tmavá, akoby ani nebola na východnej strane. Vietor fúkal rovnako, ako včera, ale už nie je tak tmavo, tak strašne nejasno.

Dávam rozmraziť lístkové cesto, chce sa mi z neho trošku napiecť. Dnes mám chuť ozdobiť tácku a položiť ju na stôl v obývačke. A povedať nech sa páči a dobrú chuť a všetky tie veci, ktoré ma tešia, dať najavo. Takým nedeľným spôsobom, pri ktorom nebudeme nič musieť, pri ktorom budeme robiť iba to, čo chceme.

Sledujem spiace mača na stole, leží na boku a odfukuje, telíčko sa mu dvíha a klesá od pravidelného dýchania. Zrazu sa preberie, zamraučí a prejde na gaučík, kde razom v klbku zaspí presne tak, ako zvykne veľmi často.

A kým sa zobudíš, bozkávam ťa na ruku aj na líce, tak, aby si mohol ešte pokojne spať. A aby si vedel, že deň sa nám začína.

Dana Sudorová

13. 3. 2010

Strasti anonymného admina (diel prvý)

Milý Theo,

ani neviem, ako sa Ti mám poďakovať za peniaze. Konečne som si kúpil zimník a niekoľko túb olovenej beloby. Tým sa však výpočet životných radostí končí, cítim sa osamelý a zbytočný. Stáva sa mi to vždy, keď do helpdesku príde taký mail ako dnes:

vy admini ste nadhernou ukazkou toho ako si nevieme priznat chybu, uz mi nikdy nic nepresuniete vy hajzli, koncim tu! a len vdaka vasej primitivnej malichernosti s presuvanim a manipulaciou clankou. aky ste mali presne problem? nic som neporusila. som zvedava co mi odpisete? samozrejeme vy si chybu nepriznate, ze? to dobre viem..

Vybehol som na balkón a dlho hľadel do zasneženej krajiny. O niekoľko hodín mi došli cigarety, tak som sa premrznutý vrátil k práci. V stave čudesného a nepochopiteľného pokoja som rýchlo omrkol titulku, vybavil hornú diskusiu a potom som už len domaľoval Autoportrét, ktorý Ti s radosťou posielam. Neviem sa dočkať jari. Vezmem si notebook a pôjdem adminovať na pobrežie. V kriku čajok budem vracať do výberu hlava-nehlava...

Tvoj milujúci Vincent


Nataša Holinová

22. 2. 2010

Odmäk


Začal sa odmäk, asi pred týždňom, opatrne, s rešpektom pred zimou, zrýchlil až pred pár dňami. Jemne kvapkal na balkónové zábradlie a tvoril pod ním mláčku, ktorá navečer ešte primrzla. Už nie veľmi ako po minulé dni, lebo bolo iba štipku pod nulou, ale aj tak som to sledovala zabalená v deke a v zimných papučiach.

Mačiatko sa pýtalo von, úpenlivo mňaukalo na okne a tlačilo balkónovú kľučku, akoby cítilo, že už je teplejšie ako ešte prednedávnom. Nakoniec zaspalo na parapete, oťapené slnkom, ktoré presvecovalo izbu, voňavú od aviváže, aromatherapy. Nepýtalo si ani mäso, ani granule, len si zložilo hlavu do labiek a stíchlo, len dýchalo a odfukovalo so zavretými očami.

Večer býva ešte chladno, ale vravíme si, že už nie tak. Cez deň je zem mokrá, plná blata a mlák, zimnej vlahy, ktorá nestihla vsiaknuť a ktorá sa cez noc mení na ľad a rozpína medzi hrudami. Sledujeme tú premenu na poliach, občas vidíme ešte pozostalý fľak snehu, ale viac je už hnedej, sýto hnedej, mokrej a plnej života, ktorý sa o chvíľu zobudí. Jemné, mladé lístky sa budú drať von čoraz rýchlejšie a o pár dní zafarbia krajinu, už nebude biela, nahá a monotónna. Farby sa budú miešať a my ich budeme sledovať, ako keď ich maliar z palety nanáša na plátno.

Budeme si to vychutnávať. Otvorím okno dokorán a pustím dnu všetky vône, farby a chute, ktoré jar prinesie. Na stôl v kuchyni postavím vázičku s narcismi, nie rýchlenými, krehkými a slabými, ale plnými slnka, s pevnými stonkami a veľkými kvetmi, ktoré bude mača ovoniavať a ňufáčik bude mať žltý od peľu. A budeme jej hovoriť, že to nesmie a budeme sa smiať.

Teším sa na cestu, na aktívny oddych, na fyzickú prácu, čo prekrví telo a otvorí dušu nadoraz. Na pár dní na samote, ktorú pôjdeme upratať hneď, ako posledná štipka zimy zíde z hory nad ňou. Hneď, ako sa bude dať sedieť na schodíkoch a vychutnávať si ráno iba v teplákoch a jarnej bunde. Hneď, ako sa bude dať behať bez šálu na tvári, hneď, ako sa rozhýbe všetko, čo ešte spí.

Teším sa na tie dni, čo nám začínajú klopať na dvere.

Dana Sudorová

18. 2. 2010

Iba tak


Iba tak
Sa nechám unášať davom
Uponáhľaným
Ospalým

Iba tak
Sa usmejem do kvapiek
Dažďových
Mokrých

Iba tak
Si budem spievať v snehu
Pieseň
O lete

A nebudem sa báť
Potme hľadať
Kúsok svetla
Odrazený v dlani
Čo mi večer podáš

Iba tak
Si ťa zaľúbim
Každé ráno
Nanovo.

Dana Sudorová

9. 2. 2010

Nemenné


Na čistej bielizni leží mača a spí, užíva si ešte tmavého rána, keď ja sedím na gaučíku v kuchyni a pijem rannú kávu. Roky rovnaký rituál, ktorý nemením, vymeniť gauč za podstienok rodinného domu plný leta je jediná zmena, ktorú si živo predstavujem, rozospatá.

Mala to byť chladná noc, studená, mrazivá, a niekde aj bola, hovorí predpoveď. Cez deň má vraj znovu snežiť, v duchu si vravím, že už by nemuselo, že už by hádam stačilo. Ale ešte je len február, ešte je na teplo veľa času a sneh sa ešte nepoberá.

Žijeme veľa času na kolesách a menej doma, sledujeme krajinu cestou, v snehu je takmer rovnaká, zababušená do studenej bielej, premrznutá, nehybná a stvrdnutá, ťažká. Len srnky sa pasú na všetkom, čo nájdu, ležia na snehu a dokážu na ňom oddychovať. Na jednom mieste je ich celkom veľa, celé stádo, mnohé pri sebe, akoby vedeli, že sú si rovné, že si patria a nechcú sa vzdialiť, rozdeliť. Sledujeme ich z vykúreného auta, spomalíme a vravíme si, aká škoda, že nie je blízko parkovisko, len samá príroda a zákruty na ceste.

Včera som videla vychádzať slnko. Veľké, guľaté, žiarivé, tuho červenožlté, jasné a mrazivé. Presne také, aké naši volali zubaté, ktoré má svetlo a nehreje. Spomínala som, ako sme začiatkom jesene vybehli ku koľajniciam a fotili, ako vychádza nad kukuričným poľom. Ako som hovorila, že to nie je úplne to, čo som ti chcela ukázať, lebo cestou do práce bolo krajšie ako v tú sobotu, keď sme tam stáli a sledovali ho pod jasnou oblohou.

Raz ti ho ukážem také, aké chcem, aké sa mi najviac páči. Žiarivé, farebné, honosné a veľké, bude mať zore všade, kam len dovidíme, silné a teplé. Plné energie, také, ktoré cez deň silnie, aby noci boli teplé, aj v zimou vymrznutých dolinách.

Také, čo je po veľa letných rán nemenné.

Dana Sudorová

2. 2. 2010

Energy


V zime vraj ľuďom chýba energia, lebo vraj kam nechodí slnko, tam chodí lekár a slnka túto zimu bolo naozaj málo. Pamätám si len málo slnečných dní – novoročný a a ešte zopár, takých, ktoré som videla z okna našej práce. Slniečko ohrievalo ľudí v čiapkach, vetrovkách a rozpúšťalo snehovú kašu na čľapkanicu na ceste. Lebo ešte predtým, ako vyšlo, snežilo.

Chodíme cvičiť, lebo už nefajčíš a raňajkujeme ovocie, zeleninu a nič ťažké, lebo vraj to je na energiu dobré, to ju dodá a udrží. Držíme sa zásad prastarých rodičov, ani oni nežili inak, iba cvičenie nahrádzali ťažkou prácou, jablká si trhali priamo zo stromu a mrkvu vytiahli zo zeme alebo z piesku, nekupovali ju v hypermarketoch. Absolútne prirodzene, bez doplnkov výživy, ktorými dnes rodičia kŕmia svoje deti, lebo nechcú papať zdravé veci.



Vyzdobil si parapetu zeleňou a ovocím, a na poličku si povykladal čaje. Všetky, čo máme doma – bylinkové, ovocné, čierne a zelené, každý s nejakým názvom, štipkou vitamínov a účinkami proti neduhom. Spravil si kuchyňu útulnejšou, voňavejšou, plnou prírody, vždy si zatlieskam, keď ju vidím. Lebo sa mi páčia takéto veci, také drobnosti, spojené do precitnutia, pri ktorom sa prichytím, keď ráno zažnem svetlo. Ako keď ťa vidím spať, sledujem tvoj dych, pokojný, pravidelný, niekedy sprevádzaný úsmevom. Držím ťa za ruku, ktorú mi rozospatý natiahneš, pozorujem mača schúlené do klbka spiace pri tebe, a cítim to, silno to je tu.


Pozerám sa z okna na stopy v snehu. Keď po ňom kráčam, chcem, aby už nebol, aby už bola zelená tráva a púpavy, aby sme boli na lúke s vedierkami a trhali hlávky na med, ktorý vonia jarou. Plnou slnka, rannej rosy a zeme, ohriatej počas dňa a ešte stále studenej po nociach. Aby sme už mohli sledovať, ako všetko klíči, ako sa všetko rodí, alebo aspoň prebúdza, ako je všetko mladé a svieže.

Ale takto, spoza skla, nevadí. Nechladí, aj keď ho je veľa. Miešam listy byliniek, zalievam ich horúcou vodou a vyrábam nám jar, plnú kanvičku jari. Zelenej, voňavej, s medom a s citrónom. Takej, ktorú si natrháme do zásoby, vysušíme a uložíme na poličky, keď príde. Onedlho, jedného dňa, naplno. Tak naozaj.

Dana Sudorová

16. 1. 2010

Lepšie ako vyberať smetiaky


Chytilo ma to hneď po Vianociach. Keksíkova izba je daň za to, že zvyšok bytu je obývateľný a občas aj publikovateľný, a ten dobrý pes to dokonca akceptuje. Ale bola by to skvelá pracovňa. Mohol by tam prespať jeden človek (alebo dvaja, čo sa majú radi – odskúšaný variant). Už je to pol roka, čo som si s očami plnými mexických farieb počas dlhého letu späť predstavovala sýtozelené steny a oranžový rám okna.

Ak upracem Keksovu izbu, môj život nebol márny.

Som presne taká obeť vecí, o ktorých sa občas píšu články, ale objaviť škatuľu dávno zabudnutých, dokonale nepotrebných, zato perfektných vecí, to sú malé Vianoce. (Je to ešte lepšie, ako vyberať smetiaky.)

Nemôžem za to. Ešte pred rokom som pracovala v agentúre, kde bolo možné, aby ľudia mali na stole toto:



Ten nádherný starý a úplne naničhodný McIntosh (vľavo) mi firma odmietla predať za tisíc korún slovenských, mimochodom.

Tragédia Keksíkovej miestnosti sa začala už pri sťahovaní – prvým vložením škatule s nápisom NEPOTREBNÉ VECI (naši grafici mi vyrobili skvelé nálepky), druhým, tretím... Teraz som zistila, že vlastním všelijaké vynikajúce: plechovčičky, fľaštičky, zvieratká, kusy garderóby aj šperkov, sviečky a svietniky, kancelárske potreby, smaltované kuchynské riady, technické geréty a mnohé ďalšie neopísateľné predmety.

Máloktorá kniha v tomto byte nezmenila za uplynulý mesiac polohu a súradnice. Mojím majetkom sú dva kusy Dostojevského Idiota. Z toho vyplýva, že rodiče, kteří chtějí vidět idiota, nechť se dostaví ne do ředitelny, ale na 4. poschodie. Lenže pozor: ten novší je Mathesiov preklad, takže nie som až taká blbá, lebo je jasné, prečo som si ho kúpila.

Ďalej je tu starý, nikdy nijakým odborníkom neriešený problém s vyhadzovaním. Po celovečernom premýšľaní sa mi podarilo vyniesť dve igelitky so starými záclonami a pokazenú predlžovačku. To isté sa zatiaľ nepodarilo s:

– Vladovými lyžami z roku 1985 značky ELAN fas, ktoré som používala ešte pred pár rokmi,
– s červenými nohavicami asi z doby gymnaziálnej,
– Keksíkovou gumenou činkou z cvičiska, ktorú mu už nikdy na hranie nedám, pretože ju vážne stráži a otravuje s tým okoloidúcich,
– servisnou knižkou z corsy ukradnutej 14. januára 2004 (je to pamiatka),
– mnohými ďalšími užitočnými vecami.

Odváži sa mi niekto tvrdiť, že poznámky z lexikológie nebudem potrebovať už NIKDY? Rozbitý zadný reflektor z mojej astry som dlho-predlho držala v rukách (sú v ňom žiarovky, a to ešte stále).

Úplne nepochopiteľný bol nález nezjedeného kindervajca a veľmi radostný zas objav ónyxovej písacej súpravy po dedkovi, ktorú mi darovala babička. Potravín už u Keksa veľa nebude – v škatuli s vecami z bývalej roboty som zazrela len vínny ocot, ktorý sme potrebovali na výrobu šalátu v kancelárii, a to je predsa vec, ktorá vekom len naberá na kvalite. Povedať, že moja zbierka pexies je konečne na hromade, by bolo trochu odvážne, ale už sa, myslím, nachádza v jednej miestnosti. Fakt, že až teraz som od prisťahovania našla svoj diamantový prsteň po babičke, musím pred mojou radostnou matkou zatajiť (pýta sa ma naň poctivo raz ročne). Bol aj so svojou škatuľkou v takej malej igelitke s disketami, 3,5-palcovými. Našťastie, stále mám desaťročný notebook, tak sa môžem niekedy mrknúť, čo na tých disketách je. (Nevyhodila som ich, samozrejme.) Na starom pc, čo je v kuchyni pod stolom, tie poklady nepopozerám, pretože keď som v ňom pred dvoma rokmi hľadala jeden dávny preklad, vykrikoval, že neviemčo v BIOSe. To ale nie je dôvod, prečo by som sa ho mala bezcitne zbaviť.

Skrátka, aj trojizbový byt môže mať 13. kómnatu a ja mám nejakú diagnózu. Ľutujem, že som si nenechala aj prvé dva mobily, lenže vždy sa našiel niekto úbohý a potřebný. Chvalabohu, prvý modem mám. A akoby nešťastia nebolo už dosť, dokúpila som porcelánovým psom kamarátov – je to jedna maličká soška dvoch vlčiakov. V starinárstve vedľa VÚB-čky stáli iba 9 evri, lebo jeden má vzadu odlupnuté z uška. Dobrých psov sa všade veľa zmestí:

 
Starý papier som už ponosila do pivnice pani K., ktorá si zaň zasa kúpi zájazd – dúfam, že niekde ďalej, nielen do Číny ako vlani. Verím, že už v lete 2010 budem mlátiť do klávesnice v krásnej malej pracovni s knižnicou urobenou na mieru, s konečne nainštalovanou tlačiarňou (ak nájdem kábel) a pri nohách mi bude chrnieť spokojný pes.

 

Nataša Holinová

12. 1. 2010

Mačacia smotánka a zmiešané pocity


Cez víkend sme boli na výstave mačiek. Na takej, ktorá má ukázať najkrajšie kusy, ktorá má byť honosná a ktorá je súťažná. Medzinárodná. Taká, na ktorú by nám Pupúna nikdy nezobrali. Lebo nie je šľachtený, lebo je najdúšik. Odniekiaľ z diaľnice v Petržke, kde ho našli ako mačiatko, nižšia kasta. Šli sme tam, lebo sme chceli kúpiť aspoň krmivo a nejaké zábavky. Mávadlá Pupún miluje a tam ich majú. A sebe sme chceli tričká od Mačiek SOS, ktoré nám kedysi našli Pupúna.

Prechádzali sme sa pomedzi klietky a videli ich veľa. Čistokrvných, s krásnou srsťou, dlhou či krátkou, veľkých či malých. Väzňov. Neboli ničím iným, len niečím apatickým, veľkým, vystresovaným a možno aj nadopovaným, veď čo iné si jeden môže myslieť o mačičke, veľkej a veľa vážiacej, ktorá namiesto v pelechu zaspí v záchodíku s podstielkou?

Iné mačence boli mladučké, živé a šantivé, aj v tých malých priestoroch. Pýtali sa von, a ja som mala chuť ich celé vyškrabkať, tak, ako to robím s našou malou doma. Namiesto toho čakali na to, kým príde niekto, kto ich kúpi. Lebo boli odčervené, zaočkované a k odberu ihneď. Keď sme sa k nim priblížili a prstom klopali na klietku, ihneď sa chceli hrať, naťahovali labky, vystrkovali pazúriky. Nešahejte na ně, ukončila hru majiteľka a otočila sa klietke chrbtom, aby mohla tlačiť žemľu. Nerozlišuje dotyk a dotyk cez sklo.

Mačka je živel. Je to tvor, ktorý sa nikdy úplne nepodriadi našim príkazom, ktorý potrebuje behať a dýchať čo najslobodnejšie. Vtedy vie byť verná, vtedy neuteká. Viem to, pretože doma jednu takú máme. Jej rajom sú otvorené dvere na všetkých miestnostiach, možnosť vybehať sa, keď to chce, a možnosť zaspať na okennej doske, na polici alebo kdekoľvek inde, keď je unavená.

Mačka nepotrebuje obecenstvo. Chce byť sama sebou, chce mať pokoj vtedy, keď ho chce, a nie vtedy, keď ho chceme my. Nepotrebuje cudzie pohľady, nepotrebuje pozornosť množstva cudzích ľudí.

Mačka potrebuje domov. Taký, na ktorý si zvykne a v ktorom aj ostane, nie taký, z ktorého je odtŕhaná a v klietke prevážaná niekam, kde to nepozná a nestihne poznať. Mačka sa potrebuje adaptovať. Preskúmať okolie, prejsť si ho labkami, ovoniavať, podriapať pazúrikmi, pohľadať si skrýš, pre prípad, „keby niečo“.

Tie mačky, ktoré sme videli na výstave, boli iné. Pripravené, vyčančané, vyumývané, učesané. Prevychované, ticho ležiace, nehybné. Veľkými očami pozerajúce nevedno kam. Nie všetky, pravda. Niektoré žili. Pišťali, mňaukali, pýtali sa von. Von z toho malého priestoru.

Mačka nepotrebuje klietku.

Výstava krmív, apatie a zjavného utrpenia. Tichého, hnaného pred porotu, a možno víťazne ovenčeného. Pre pýchu a prestíž majiteľa.

Smotánka plná zmiešaných pocitov.

Dana Sudorová

6. 1. 2010

Skúška


Učíš sa. Znovu a znovu. To isté, dokola. Stále máš pocit, že to nie je ono. Stále máš pocit, že to nikdy nebude ono, že oni to poznajú, že Ťa odhalia. Ten pocit sa nezmení, bude tu stále, aj tesne pred tým, aj tesne po tom. Hodiny letia, nevnímaš čas.

A potom sa neučíš. Nechceš, nemôžeš, nevládzeš. Hodiny sa zrazu objavia a Ty vieš, že sa k tomu budeš musieť vrátiť. O chvíľu, možno o dve, ale budeš musieť. Ale... Robíš čokoľvek, aby si nemusel. Hovoríš, bozkávaš sa, miluješ sa, čítaš knihu, počúvaš hudbu, spievaš, hráš, píšeš, upratuješ. Len aby si na chvíľu zabudol, len aby si na chvíľu nemusel myslieť na tú chvíľu, ktorá príde. Na chvíľu, za ktorou teraz nie je nič. Žiadna budúcnosť. Žiadne pokračovanie. Tou chvíľou akoby končil Tvoj život. Jeho pokračovanie sa objaví až po tom.

Nemysli! Neplánuj! Neboj sa!

Spíš. Nekľudne. Málo. Zle. Vstaneš a nechceš tam ísť. Strach? Trochu. Obavy? Trochu. Obliekaš si oblek a pripadáš si ako starí rytieri, navliekajúci sa do brnenia. Dáva Ti istotu, dáva Ti silu, dáva Ti pocit, že v tomto to zvládneš. Pár metrov látky a aký rozdiel...

Pot. Steká pomaly, je studený a horúci zároveň. Hovoríš ako v tranze, mozog úpenlivo hľadá presné slová, loví v tom, čo si do neho nalial... Málo? Ešte? Ešte veľa? Ešte trochu? Stačí?

A koniec. Je po všetkom. A ako to dopadlo? Uvidíme...

Juraj Petrovič

Viedenské tváre. A nohy

































foto: Karol Sudor