6. 8. 2010

Naše

Včera sme sedeli pri ohni, popíjali víno s kofolou a pozorovali plamene a oblohu plnú hviezd, jasnú a bez obláčika a ty si povedal, že sa zobudíme do jasného rána. A ráno bola takmer tma, veľa mrakov naukladaných jeden na druhom, bezvetrie a kvapky. Veľa kvapiek, veľkých, padali husto, prudko a zmáčali trávu a uceľovali ryhy v zemi po slnku.

Mača sa skrylo pod gauč a čakalo, kým to prejde, kým prestane hrmieť a kým sa nebude musieť báť toho, čo sa deje. Všetko bolo preč, hmyz aj vtáky, rímsa na okne premočená a studená, nedalo sa oddychovať na okennom plechu. Len na zemi pár motýľov z predošlých nocí, z naháňačiek, z inštinktívnych súbojov. S doráňanými krídlami, bez dychu.

Otec sedel na priedomí veľkého domu, v klobúku a sandáloch a nohaviciach po lýtka, popíjal kávu a oddychoval. Sledoval kvapky, ako napĺňajú lúku, pripomínalo to povodne, všetko bolo mokré tak odrazu a pokosené o chvíľu opäť bude vysoké. Usmieval sa a pozeral smerom k hore, nič nehovoril a potom sa začítal do nejakých svojich vecí, chvíľku som ho potichu sledovala, lebo niekedy ticho stačí.

Ticho a úsmev, aby povedali všetko.

Spod lesa sa ozýva štekot psa, ktorý je ešte stále tak trochu šteňaťom, hravým a v mnohom nevedomým, v mnohom bojazlivým. Aj keď je veľký, mal by sa odvážne postaviť medveďom, keby tu boli, a mal by strážiť. Iba šteká, možno na líšku a možno na iného psa, možno naháňa zatúlané mačky a možno iba tak šteká do dažďových kvapiek, ktoré mu bubnujú na strechu voliéry.


August je dobrý mesiac. Svieži, stále letný, s ešte stále dlhými dňami a s akurátnym teplom. Nie je to ešte jeseň, aj keď občas prší, a nie je to už ani typické leto plné prachu na bosých nohách, potu na celom tele a nutnosti dodržiavať pitný režim za každých okolností a v každom prípade. August je voľnejší, ráno sa dá dýchať a večer sa dá sedieť vonku, je vďačný, lebo dozrievajú slivky a môžeme ich trhať pri ceste a jesť skôr, ako ich ozobú vtáky.

August je vďačný na rozjímanie.

Včera som ti povedala, hľadiac do ohňa a špárajúc papekom v pahrebe, že raz takto budem pozerať do kozuba v našom domčeku. Malom, starom a prerobenom podľa nás. Že budeme mať okolo domu plno dreva a ty mi ho narúbeš a ja budem prikladať. Že budem sedieť na koberci a ty pri mne a budeme pozorovať plamene a vnímať to teplo. A že ten koberec bude veľký a chlpatý a pohodlný, aby sme na ňom mohli ležať a oddychovať. Nie v kreslách, ale na koberci. A pri nás bude víno a budeme ho piť.

A okolo nás bude pobehovať mačka a pes – povedal si len tak, sediac na pni.

Nezamyslene, spontánne, k veci.

Áno. Takto to chcem. Takto to raz bude. To naše.

Dana Sudorová