22. 2. 2010

Odmäk


Začal sa odmäk, asi pred týždňom, opatrne, s rešpektom pred zimou, zrýchlil až pred pár dňami. Jemne kvapkal na balkónové zábradlie a tvoril pod ním mláčku, ktorá navečer ešte primrzla. Už nie veľmi ako po minulé dni, lebo bolo iba štipku pod nulou, ale aj tak som to sledovala zabalená v deke a v zimných papučiach.

Mačiatko sa pýtalo von, úpenlivo mňaukalo na okne a tlačilo balkónovú kľučku, akoby cítilo, že už je teplejšie ako ešte prednedávnom. Nakoniec zaspalo na parapete, oťapené slnkom, ktoré presvecovalo izbu, voňavú od aviváže, aromatherapy. Nepýtalo si ani mäso, ani granule, len si zložilo hlavu do labiek a stíchlo, len dýchalo a odfukovalo so zavretými očami.

Večer býva ešte chladno, ale vravíme si, že už nie tak. Cez deň je zem mokrá, plná blata a mlák, zimnej vlahy, ktorá nestihla vsiaknuť a ktorá sa cez noc mení na ľad a rozpína medzi hrudami. Sledujeme tú premenu na poliach, občas vidíme ešte pozostalý fľak snehu, ale viac je už hnedej, sýto hnedej, mokrej a plnej života, ktorý sa o chvíľu zobudí. Jemné, mladé lístky sa budú drať von čoraz rýchlejšie a o pár dní zafarbia krajinu, už nebude biela, nahá a monotónna. Farby sa budú miešať a my ich budeme sledovať, ako keď ich maliar z palety nanáša na plátno.

Budeme si to vychutnávať. Otvorím okno dokorán a pustím dnu všetky vône, farby a chute, ktoré jar prinesie. Na stôl v kuchyni postavím vázičku s narcismi, nie rýchlenými, krehkými a slabými, ale plnými slnka, s pevnými stonkami a veľkými kvetmi, ktoré bude mača ovoniavať a ňufáčik bude mať žltý od peľu. A budeme jej hovoriť, že to nesmie a budeme sa smiať.

Teším sa na cestu, na aktívny oddych, na fyzickú prácu, čo prekrví telo a otvorí dušu nadoraz. Na pár dní na samote, ktorú pôjdeme upratať hneď, ako posledná štipka zimy zíde z hory nad ňou. Hneď, ako sa bude dať sedieť na schodíkoch a vychutnávať si ráno iba v teplákoch a jarnej bunde. Hneď, ako sa bude dať behať bez šálu na tvári, hneď, ako sa rozhýbe všetko, čo ešte spí.

Teším sa na tie dni, čo nám začínajú klopať na dvere.

Dana Sudorová

18. 2. 2010

Iba tak


Iba tak
Sa nechám unášať davom
Uponáhľaným
Ospalým

Iba tak
Sa usmejem do kvapiek
Dažďových
Mokrých

Iba tak
Si budem spievať v snehu
Pieseň
O lete

A nebudem sa báť
Potme hľadať
Kúsok svetla
Odrazený v dlani
Čo mi večer podáš

Iba tak
Si ťa zaľúbim
Každé ráno
Nanovo.

Dana Sudorová

9. 2. 2010

Nemenné


Na čistej bielizni leží mača a spí, užíva si ešte tmavého rána, keď ja sedím na gaučíku v kuchyni a pijem rannú kávu. Roky rovnaký rituál, ktorý nemením, vymeniť gauč za podstienok rodinného domu plný leta je jediná zmena, ktorú si živo predstavujem, rozospatá.

Mala to byť chladná noc, studená, mrazivá, a niekde aj bola, hovorí predpoveď. Cez deň má vraj znovu snežiť, v duchu si vravím, že už by nemuselo, že už by hádam stačilo. Ale ešte je len február, ešte je na teplo veľa času a sneh sa ešte nepoberá.

Žijeme veľa času na kolesách a menej doma, sledujeme krajinu cestou, v snehu je takmer rovnaká, zababušená do studenej bielej, premrznutá, nehybná a stvrdnutá, ťažká. Len srnky sa pasú na všetkom, čo nájdu, ležia na snehu a dokážu na ňom oddychovať. Na jednom mieste je ich celkom veľa, celé stádo, mnohé pri sebe, akoby vedeli, že sú si rovné, že si patria a nechcú sa vzdialiť, rozdeliť. Sledujeme ich z vykúreného auta, spomalíme a vravíme si, aká škoda, že nie je blízko parkovisko, len samá príroda a zákruty na ceste.

Včera som videla vychádzať slnko. Veľké, guľaté, žiarivé, tuho červenožlté, jasné a mrazivé. Presne také, aké naši volali zubaté, ktoré má svetlo a nehreje. Spomínala som, ako sme začiatkom jesene vybehli ku koľajniciam a fotili, ako vychádza nad kukuričným poľom. Ako som hovorila, že to nie je úplne to, čo som ti chcela ukázať, lebo cestou do práce bolo krajšie ako v tú sobotu, keď sme tam stáli a sledovali ho pod jasnou oblohou.

Raz ti ho ukážem také, aké chcem, aké sa mi najviac páči. Žiarivé, farebné, honosné a veľké, bude mať zore všade, kam len dovidíme, silné a teplé. Plné energie, také, ktoré cez deň silnie, aby noci boli teplé, aj v zimou vymrznutých dolinách.

Také, čo je po veľa letných rán nemenné.

Dana Sudorová

2. 2. 2010

Energy


V zime vraj ľuďom chýba energia, lebo vraj kam nechodí slnko, tam chodí lekár a slnka túto zimu bolo naozaj málo. Pamätám si len málo slnečných dní – novoročný a a ešte zopár, takých, ktoré som videla z okna našej práce. Slniečko ohrievalo ľudí v čiapkach, vetrovkách a rozpúšťalo snehovú kašu na čľapkanicu na ceste. Lebo ešte predtým, ako vyšlo, snežilo.

Chodíme cvičiť, lebo už nefajčíš a raňajkujeme ovocie, zeleninu a nič ťažké, lebo vraj to je na energiu dobré, to ju dodá a udrží. Držíme sa zásad prastarých rodičov, ani oni nežili inak, iba cvičenie nahrádzali ťažkou prácou, jablká si trhali priamo zo stromu a mrkvu vytiahli zo zeme alebo z piesku, nekupovali ju v hypermarketoch. Absolútne prirodzene, bez doplnkov výživy, ktorými dnes rodičia kŕmia svoje deti, lebo nechcú papať zdravé veci.



Vyzdobil si parapetu zeleňou a ovocím, a na poličku si povykladal čaje. Všetky, čo máme doma – bylinkové, ovocné, čierne a zelené, každý s nejakým názvom, štipkou vitamínov a účinkami proti neduhom. Spravil si kuchyňu útulnejšou, voňavejšou, plnou prírody, vždy si zatlieskam, keď ju vidím. Lebo sa mi páčia takéto veci, také drobnosti, spojené do precitnutia, pri ktorom sa prichytím, keď ráno zažnem svetlo. Ako keď ťa vidím spať, sledujem tvoj dych, pokojný, pravidelný, niekedy sprevádzaný úsmevom. Držím ťa za ruku, ktorú mi rozospatý natiahneš, pozorujem mača schúlené do klbka spiace pri tebe, a cítim to, silno to je tu.


Pozerám sa z okna na stopy v snehu. Keď po ňom kráčam, chcem, aby už nebol, aby už bola zelená tráva a púpavy, aby sme boli na lúke s vedierkami a trhali hlávky na med, ktorý vonia jarou. Plnou slnka, rannej rosy a zeme, ohriatej počas dňa a ešte stále studenej po nociach. Aby sme už mohli sledovať, ako všetko klíči, ako sa všetko rodí, alebo aspoň prebúdza, ako je všetko mladé a svieže.

Ale takto, spoza skla, nevadí. Nechladí, aj keď ho je veľa. Miešam listy byliniek, zalievam ich horúcou vodou a vyrábam nám jar, plnú kanvičku jari. Zelenej, voňavej, s medom a s citrónom. Takej, ktorú si natrháme do zásoby, vysušíme a uložíme na poličky, keď príde. Onedlho, jedného dňa, naplno. Tak naozaj.

Dana Sudorová