27. 5. 2011

Prečo Slovák ešte nemá Nobelovku za literatúru

Keď som včera kupovala miláčika McEwana a jeho najnovší román Solar, najprv sa mi zdalo, že ho Ikar vydal s originálnou obálkou. Anglické vydanie som posledne držala v ruke v januári v Prahe a nemajúca už 500 českých peňazí nazvyš som ho oprela späť. Pekná obálka:


Doma pozerám, a to aj do tiráže, a hin: kopirajt na kover kreatúrne štúdio dáke.


Jaj, sme my sprostí ešte. To prečo berieme len obálky, a nie celé knihy? Šak to by sme aj my vedeli z angličtiny napísať! Ja né, ale našli by sa. Aj z inej hatlaniny. A tiež by sme vedeli trošku to pohnusiť, pridať desať hviezdičiek, nech to má cveng, a vyhodiť tie slnečné oné. Korupcie.

Len či my nie sme príliš poctiví!

Nataša Holinová

17. 5. 2011

Rado Ondřejíček: Homo asapiens (Slovart, 2011)


Táto recenzia vznikla na objednávkoprosbu Rada Ondřejíčka, ktorého vplyv na ňu sa však skončil v momente, keď dokonzultoval posledné redakčné úpravy (ak sa také niečo vôbec dialo).

Názov vychádzajúci z kancelárskej skratky asap som prvýkrát videla v katalógu Slovartu dávno pred prečítaním knihy a hneď som tušila, že vylovím z pamäti zopár desivých spomienok na svoju bývalú robotu. Asap! Schnella!

Našla som si raz na stole bríf s nalepeným žltým lístočkom (rovnakým, aký je na obálke): PLS, CHECK IT. ASAP! THX. Sadla som si a napísala obrovský, zdĺhavý anglický mail, ktorý obsahoval všetky zákonité aristotelovské punkty: dramatickou zápletkou bol môj nález lístočka. Vyskytla sa aj peripetia a napokon katastrofa. Vidiac „asapiens“ mi teda bolo jasné: reklama a marketing – čert ako diabol. (Rado tvrdí, že aj noviny a vedci. Neviem.)

Slovné hračky môžu tvoriť dobrý názov, hoci neverím, že sa z neho stane sociologický fenomén, čo je Radova vízia: nie pre nízky náklad, ale preto, lebo asap v knihe zabudlo disponovať tou opruznou nátlakovou naliehavosťou, ktorú má v skutočnosti. Márne ju opisuješ, keď ju neukážeš. V celom texte vrátane vysvetľovačiek sa asap vyskytuje 14 x, ale funkčne – napríklad v dialógoch – iba 6 x. Moja redaktorská rada by znela: zaplieň to tým asapom trochu viac, lebo z neho budú všetci grcať, až keď pocítia jeho tlak.

Tento román je, samozrejme, oveľa prepracovanejšou verziou vzbury proti asapu ako môj mail a odvážim sa tvrdiť, že funkčnou. Zmena žánru priniesla aj zmenu štýlu a Ondřejíček „s ľudskou tvárou“ bude pre mnohých iste sympatickejší než neľútostne ironický publicista mnohých prevtelení, ale vždy toho istého zábavného rukopisu. Stále je príjemne a rýchlo čitateľný, stále vie brilantne písať, hoci nevravím, že rovnako kvalitne počúva, vždy si však užívam citlivo naukladané pekné vety. Náhle nie je kvetnatý a strohosť výrazu vo vypätých momentoch je pre mňa príjemne čistá, keď so sebou nevláči náklad úporného žartovania (s výnimkou prirovnaní, ktoré by som ako redaktor poradila zredukovať – najprv som pri nich myslela na Chandlera, onedlho však na Mazaného Filipa). Pristúpil k svojej téme poctivo a s adekvátnou mierou pokory aj trápenia.

Rado aj ťažil, aj sa stal tak trochu obeťou postupu, na ktorý je iste zvyknutý z reklamy: vymyslí sa koncept a ten sa potom napĺňa. A tak sa stalo, že hoci dobre pozná prostredie, vyhol sa dôkladnému zberu a využívaniu detailov, ktoré by ho predstavili v celkom jedinečnom svetle. Dôsledne šiel po svojej dejovej línii, ktorú sa mu podarilo rozvinúť aj udržať, a vynechal špecifiká, ktoré neboli pre dej dôležité. Preto tam nachádzame Janin podvod (chvalabohu zaň), ale nie mnohé iné prvky, ktoré sú však podľa mňa pre prostredie príznačné. Keby nebolo motívu podvodu, nechápala by som, prečo si maľuje tento svet naružovo; takto ho vnímam ako ružovkasto namorený. To, že Rado nebude spoločníkom pre moje staré reklamkové frustrácie, nie je pre mňa novinka, ale keby sa príbeh odohrával na pozadí skutočných odporných obrazov až tragédií (vyhadzovy zo dňa na deň, nátlak šéfov v nešarmantne vulgárnych mailoch, onania nad „popiči festivalofkami“, nenaplnené ambície, nevzdelanci so širokými lakťami), bolo by lepšie vidno motiváciu, prečo ísť z toho von. Podobne ako komunizmus aj hocijaká iná tieseň vyťahuje z ľudí tie najhoršie vlastnosti (a preto mám ku korporátnej identite asi taký vrúcny vzťah ako k Socialistickému zväzu mládeže).

Zdá sa však, že jediný expozičný problém hlavného hrdinu Jakuba je v tom, že chodí domov mŕtvy od únavy. Tvrdím, že to reklamnú mašinériu, ktorá melie ľudí na fašírky, nevystihuje ani zďaleka. Za najväčší nedostatok však pokladám zobrazenie päťčlenného, ale len dvojrozmerného marketingového tímu. Tieto postavy – s výnimkou Jakuba bez osobnej histórie a s takým nedostatkom špecifických vlastností, že som oboch kolegov nezačala odlišovať ani pri druhej četbe – mohli pokojne pracovať v štátnej správe, vo VSŽ alebo hoci na I. internej klinike. Aj doktori chodia domov vyčerpaní ako zvieratá a frustrovaní z márnej práce. Aj niektorí editori doma poriadne upracú, až keď kniha odíde do tlače. Na Radových postavách nevidím nič marketingové, reklamkové, asapové. Neviem, či vôbec rozumie človeku, ktorý je s narastajúcim počtom zlatých klincov čoraz menej slobodný, hoci vidím, že rozumie tej istej úmere vo vzťahu k peniazom, lebo na tom postavil antagonizmus medzi Danom a Jakubom, ako aj základný nástroj oslobodenia sa.

V reklame sa točia také neskutočné peniaze, že sa jej účastníci cítia buď ako bohovia, alebo ako idioti. Zamestnanci majú aj pri obrovských platoch a astronomických odmenách permanentný pocit, že dostávajú málo, a kto má dosť, už dávno uveril, že močí voňavku. Smutný kreatívec naozaj dokáže zas a znova leštiť aspoň zrakom porsche a audi zaparkované pred agentúrou. Niekto na tlak reaguje preventívnou agresivitou, od ktorej sa potom dlho odnaúča a poupratuje si vlastnú vulgárnosť, iný stuhne v kŕči bez vízie, lebo útok na jeho kultúrnosť je ťažkým narušením jeho integrity, a ďalší sa schováva za monitorom, lebo vie, že zase zlyhá.

Niekto tieto veci radšej nevidí. (Či medzi nich patrí aj Rado, by som mohla posúdiť, len keby sme niekedy pracovali pod jednou strechou.) Niekto radšej nepočuje jedného dnešného ministra, ako na vianočnom večierku hučí do mikrofónu, ktorá kurva mu dala ten darček.) Iný znechutene odchádza, opäť raz zasiahnutý tým násilím, a v ušiach mu doznieva rytmický popevok „Ko-kot-pi-ča-sa-či-sa-či“ rapovej kapely z Dúbravky, prenajatej namiesto obľúbeného, ale príliš drahého Rytmusa.

Už som, prirodzene, počula, že existujú aj iné, kultivovanejšie agentúry, ale tiež sa odtiaľ vyhadzuje na hodinu. Aj tam sa rátajú klince do zblbnutia. A na marketingoch naozaj žijú tvory, ktoré úprimne nenávidia korporátnu farbu konkurencie a z mobilu si vyhodia kamarátov, čo majú nesprávneho operátora. Toto zväzáctvo mi v knihe chýba, hoci hodnotový rebríček frajerky Katky naň odkazuje.

Zároveň sú v Radovej knihe perfektne funkčné tie špecifiká, ktoré priniesol ako dôležité pre epickú líniu. Tak napríklad zmena Zázraku Vianoc na Vianoce zázrakov je dokonalým literárnym stvárnením všadeprítomného reklamného debilizmu, naháňanie kanvice zas karikatúrou administratívnej demencie, trochu ako obrázok z armády. Zavýjala som, keď bolo treba do spotu primontovať Rolničky, rolničky a so slzou v oku som si spomenula na svoju vlastnú nástenku s najidiotskejšími pripomienkami klienta, kde dlho viselo „v slove LEONARDO DA VINCI vam chyba makcen na C!!!!!!!!!!!!!!“

Rodinná línia sa mi javí ako úplné, dôkladné spracovanie neľahkého námetu. Napriek výbornému rozohratiu tohto plánu som správne tipovala, že pani Ondřejíčková st. je stále nažive, ale viedol ma k tomu predpoklad, že autor ako Rado by z takéhoto zážitku priniesol celkom exkluzívne postrehy. Určité jedinečné osobné skúsenosti sú emočne veľmi ťažko prenosné a umieranie rodiča patrí medzi ne. Podarilo sa mu „prežiť“ to naozaj autenticky.

Ešte neviem, či by Rado súhlasil s mojimi pripomienkami (a mám ešte zopár čiastkových), ale ak áno, tak je škoda, že sa redakcia veľmi dobre nakonfigurovaného románu zredukovala na 10-dňovú jazykovú úpravu. Skutočná redakcia by pre človeka, ktorý sa pod ňu ani nepodpísal, bola totiž znamenala evidovať miesta, kde to dramaturgicky pokrivkáva, prebrať ich s autorom a trebárs sa nechať presvedčiť, že to chce takto, a nie inak.

Nataša Holinová

12. 5. 2011

Podnety

Mača sediace na balkóne, na kúsku dreva obliatom slnkom, vetrí, ovoniava, snaží sa zachytiť ulicu. Psíčky a paničky, obojky a tráva, všetko je nové, všetko je svieže a všetko je voňavé tak inak, tak novo, stále a stále.

Ako perina s čerstvo opratou obliečkou, na ktorej potom žije svoju siestu, spí celé hodiny v rôznych polohách, prevracia sa a mľaská a občas cerí zuby, malé, biele a ostré. Ako mláďa šelmy, večné mláďa. Sníva sa jej a ja iba stávkujem sama so sebou, o čom a či sa ten sen splní.

Ticho a ráno a kniha, viac kníh, niekedy. Písmená, slová a vety a príbehy, tak živé a živelné, tak veľa. A také, čo vytvárajú v pamäti obrazy, ktoré nevidia iní. Čítam ich lačno, hltavo čakám rozuzlenie zápletiek. Zvedavosť, obyčajná zvedavosť – nenásytná a verná, stále je tu a ostane, od detstva po dospelosť a aj potom.

Spomínam na Čechy, kapučíno s veľkou našľahanou mliečnou penou a čokoládovou kvetinou, poslala som ho otcovi správou a mal z neho krajší deň.

Na slané tyčinky v papierovom vrecku, kúpili sme ich v malom obchodíku s pečivom a jedli na hoteli jednu po druhej, posteľ bola plná omrviniek a nevadilo nám to. Pri mlyne bol ešte sneh a zavretá brána s odkazom na dverách, že mimo sezóny len na objednávky a inak pár ľudí, pár stôp a ticho.

A teraz vonku lietajú topole a hučia kosačky a vonia tráva. Pokosená, pohrabaná, a biele chumáčiky dopadajú na ňu a na chodník, vyzerajú ako páperie, ktoré sa nerozpustí ako vločky. Pristávajú na opratej bielizni a v kvetináčoch a v mojich vlasoch, potichu a nenápadne. Beriem ich dnu bez toho, aby som o nich vedela, spadnú a kotúľajú sa po dlážke ako chumáčiky bieleho prachu. Preberú mača k aktivite, naháňa, skáče, drgá do nich labkami a potom kýchne.

Chuť fotiť. Nič ťažké a nič veľké, nič ohromne dôležité, len momenty, len ich zachytiť bez hodnotenia kvality. Len tak prevaľovať nohu cez nohu, kráčať pomalým tempom s malým puzdrom zaveseným na krku. Ako keď sme boli deti a mamy nám dali na krk kľúče so slovom nestrať. Na stužkách, červených alebo bielych, mali sme zamykať na dvakrát. Zafixované v hlave na doživotie (len nezabudnúť).

Miesim cesto a modelujem pečivo, zalepené ruky, rozsypaná múka, horúco v rúre a v celej kuchyni. A onedlho upečené dozlatista a voňavé.

Veľa podnetov, veľa vôní a chutí a veľa vecí. Veľa impulzov, veľa nadchnutí a veľa dôvodov.

Obyčajných, všedných.

Čo napĺňajú.

Dana Sudorová

10. 5. 2011

Spring

Znie to tak pekne, tak živo, sviežo a tak živelne. Odráža a leskne sa to na jazyku, pár písmen zafarbených do žlta a mladozelena, svižne, rýchlo a zreteľne, ako keď lúsknem prstami a usmejem sa. Spontánne, prirodzene a uvoľnene.

Lebo počas zimy sme si užívali len snehu, papúč a rýchleho stmievania. A zrazu sa otvoril život, vyrástol zo zeme a my po ňom chodíme, my v ňom čupíme a zbierame ho do slamených košíkov. A potom z neho varíme v starom dome med, cedíme ho cez plienku a sitko a sledujeme, ako voňavá hmota tečie do fliaš a farbí ich vnútro na takú živú žltú, ako keby ju tam nanosil celý roj. Všetko je lepkavé a sladké a všetci okolo hovoria, že je ako riadny.

A zbierame prvé listy, sušíme ich a potom balíme do malých sklenených fliaš, ešte ich nie je veľa, ale keď poprší, vyrastú a budú sa nám núkať. Neprší toľko, čo minulý rok, všetkého je tak akurát, aj slnka, aj vody, aj dreva a aj ohňa. Sedíme pri ňom aj hlboko po zotmení, na pníku máme umelé poháre a popíjame. A rozprávame, že je jasná obloha a veľa hviezd, že je vidieť malý voz a ešte jedno súhvezdie, ktoré poznáš iba ty.

A zrazu po návrate trávim čas na balkóne, mením ho podľa seba a trvá mi to dlho, ale nakoniec je zmenený, zelený a útulný. Nemusím to robiť, lebo všetko je tu len dočasné, ale páči sa mi to, páči sa mi, keď je veľa miesta a čisto a každý má svoj priestor a predsa sme spolu.

Včera mi v čajovej kanvičke rozkvitla tancujúca víla z jazmínu. Sú krásne také čaje, ozdobia čajník a ozdobia ráno. Vnesú doň viac slnka, aj keď je jasno.

Také veci, čo strašne tešia. Tak podvedome, dovolia snívať potichu, s vystretými nohami pod holým nebom a s otvorenými očami. Pokojne sa môžu v myšlienkach zliať dohromady a neublížia, nespôsobia chaos, vždy budú v harmónii so sebou a s nami. Tie, čo sú odsúdené na to, aby ich človek žil.

Také momenty, čo sa vryjú do pamäte a opakovane sa vynárajú presne v určitý čas, v určitú dobu a na tom istom mieste. Také, pre ktoré sa oplatí byť na kolesách a počítať diery na ceste, z ktorej vidieť kopce, domy s ošarpanými strechami a studne na dvoroch.

Jednoduché, stručné a hovoriace samy za seba.

Také, čo sa vždy budú lesknúť, aj keď budú zapadnuté prachom a suchým lístím z minulej jesene.

Tie, s ktorými je jar zelenšia.

Dana Sudorová