30. 10. 2012

Ako dostať fajnú knižku do vašej postele


Keby na Goodreads nechýbala kolonka „Chcem si preložiť“, editor s reálnym vplyvom na edičný plán (haha) by si mohol pozrieť, čo pekné prekladatelia našli a do čoho sa zamilovali. Potom by mi brnkol: „Nespravíš si toho McEwana tak do konca januára? A daj návrh na titul, čo s Daydreamerom? Snílek je po česky a Rojko je blbé.“

Ospravedlňujem sa nositeľom tohto mena, vôbec nie je blbé, len imaginárny editor si nie je istý, či to ako názov knihy bude fungovať. A pokojne to môžeme nechať zatiaľ tak, názov nám dodrbe marketing, ak to nezvládneme sami.

Nechce sa mi písať edičný návrh, je to najzbytočnejšia zo všetkých blbých robôt, aké mi môžu napadnúť v nedeľu, keď mi výnimočne nehorí za zadkom. Radšej preložím jednu stranu, aby ste vedeli, ako kniha vyzerá. Ale najprv čosi o knihách Iana McEwana.

Môj najväčší miláčik zo súčasnej britskej literatúry. Prehopsnúť sa od šialeností, akou bola Betónová záhrada (The Cement Garden), k brilantnej ságe Pokánie (Atonement) v skutočnosti znamenalo dlhoročné cibrenie štýlu, mňam. Mám neodbytný pocit, že také veci ako Pokánie sa už dnes ani nepíšu: veľké romány so zložitou štruktúrou, kde všetko zapadá do seba a ktoré človek miluje, lebo tam zistí, že existujú slová pre niečo, čo by sám nevedel opísať. Autorsky nie, ale prekladateľsky áno, a možno práve z toho pramení onen plezír.

Toto sú perfektné knihy, príbehy: Neúprosná láska (Enduring Love), Amsterdam, The Child on Time (po slovensky to nevyšlo). Solar bol pre mňa trochu sklamaním, už som si zvykla, že mriem ako pri Nevinnom (The Innocent): keď som ho čítala, bola som sama doma, zavŕtaná v perine, a asi o jednej v noci pípol telefón. McEwan môže za to, že som sa kvôli esemeske našla aspoň o meter ďalej.

The Daydreamer je asi jediná McEwanova kniha, ktorú si môžu prečítať aj väčšie deti. Po slovensky zatiaľ nevyšla, ale možno niekoho presvedčím. And now, Introducing Peter:

Peter sa predstavuje

Keď mal Peter Fortune desať rokov, dospelí o ňom niekedy hovorili ako o „zložitom“ dieťati. Nikdy nepochopil, čo tým myslia. Necítil sa zložito. Nehádzal fľaše od mlieka na záhradný múrik, nelial si kečup na hlavu predstierajúc, že je to krv, ani nesekal babičku po členkoch mečom, hoci občas o všetkých týchto veciach premýšľal. Okrem akejkoľvek zeleniny, rýb, vajec a syrov neodmietal žiadne jedlo. Nebol hlučnejší ani špinavší či hlúpejší ako ktokoľvek, koho poznal. Jeho meno sa vyslovovalo aj hláskovalo ľahko. Nebol problém pamätať si jeho tvár, bledú a pehavú. Každý deň chodil do školy ako všetky ostatné deti a nikdy okolo toho nerobil zmätky. K svojej sestre bol presne taký protivný ako ona k nemu. Na dvere nikdy nezaklopali policajti, čo by ho chceli uväzniť. Ani jeden doktor v bielom plášti sa neponúkal, že ho zavrie do blázinca. Pokiaľ mu pamäť siahala, nebol s ním nijaký problém. Tak čo bolo na ňom zložité?

Pochopil to až po mnohých rokoch ako dospelý človek. Mysleli si, že je zložitý, lebo bol stále potichu. To ticho ľudí otravovalo. Ďalší problém bol, že sa mu páčilo byť osamote. Nie celý čas, samozrejme. Dokonca ani každý deň nie. No väčšinu dní platilo, že sa rád stratil na hodinu vo svojej izbe alebo šiel do parku. Bol rád sám a viedol svoje úvahy.

Dospelí si radi namýšľajú, že vedia, čo sa točí v desaťročnej hlave. Nie je možné vedieť, čo si myslí druhý človek, pokiaľ stále mlčí. Ľudia videli Petra, ako za letného popoludnia leží na chrbte, prežúva trávu a zíza na oblohu. „Peter! O čom rozmýšľaš?“ volali naňho. Peter sa preľakol a posadil. „O ničom. Fakt o ničom.“ Dospelí vedeli, že mu niečo chodí po rozume, ale nedalo sa to vidieť, počuť ani nahmatať. Nemohli Petrovi povedať, aby s tým prestal, lebo sami nevedeli, s čím. V hlave mohol pokojne podpáliť školu, napchať svoju sestru do papule aligátora alebo utiecť teplovzdušným balónom, ale videli len chlapca, čo zíza na oblohu, chlapca, čo nepočul, keď ste zavolali jeho meno.

Stačí, jedna normostrana aj s tringeltom. Toto je nezredigovaný preklad, takzvaný surový. Pozorné oko editora si hneď všimne, že v prvom odseku „nikdy nepochopil“, ale v druhom „pochopil to až ako dospelý človek“. Prečo som napísala nikdy? Lebo „he never understood“, pozriem sa znovu. Veď to škrtni, nema problema. A tak nejako sa to robí, aby sa dostala fajná kniha do každej postieľky.

Veďže to niekto vydajte.

Nataša Holinová

24. 10. 2012

10


Okolo dediny je v tomto čase zafarbená hora. A všade na zemi suché lístie, žltnúca tráva a zhnité oskoruše, ktoré nikto nepozbieral. Nevyčísliteľná hodnota pošliapaná zablatenými gumákmi, teniskami alebo lodičkami na podpätkoch, sprevádzaná zhnuseným výrazom tváre a slovami, ktoré ponižujú.

Teraz som v meste. Nevidím ani horu, ani žltú trávu, ani zhnité oskoruše. Lístie pod stromami splýva s pôdou a sivými chodníkmi, nešuchoce pod nohami; všetko je navlhnuté a po večeroch sa ponára do hmly, miestami bielej ako mlieko. A silnej, čo dokáže prežiť až do rána a potom sa na chvíľu rozpadnúť, aby večer bola späť.

Októbre sú vždy podivné. Na začiatku zaplavené slnkom a smerom k dušičkám hmlisté, akoby vedeli, že sú na konci; bytostne. So sivou oblohou a samozrejmým dažďom, tmavé, husté a nekonečné ako machule z nezmývateľných farieb na palete. Len vyfarbené stromy – keď ich je veľa – im vdychujú život.

Akoby spievali ódy na premenlivosť. A vrabce na ich konároch vyzerajú ako noty bez paličiek, učupené, nenápadné a zmoknuté, ale živé a nefalošné. K večeru stíchnu, splynú s tmou a ostane len ticho; len občas kvapne zo stromov do mlák.

A ani si to nevšimneme.

Dana Sudorová

30. 7. 2012

(U)štípance z dediny: Otrocká sobota


Posledná sobota sa začala nežne a romanticky. „Icme na hríby, nazbierame aj černice,“ hrkútali sme si v piatok neskoro večer na podstienku domu, keď práve pršalo, blýskalo sa a hrmelo, čo nás aj oheň zahasiť donútilo. Popíjali sme pivko a radler tešiac sa, že každý deň svieti slnko a v noci leje, z čoho vyplýva, že už isto aj pištovia v lese narástli.

„Mám suchohríb,“ vykríkol jeden z nás v to sobotné ráno a získal nikým nevyhlásený titul za nájdenie prvého tohtoročného adepta na sušenie. „Ha, ďalší,“ kontroval druhý. Už ich bolo veľa, keď sa krik zmenil: „Ohohohó, toto je dubák.“ Aj bol, hoc maličký jak dane v Saudskej Arábii, kde sú nulové. Nakoniec boli tri či štyri, dubáke u nás ešte zjavne nemajú sezónu.


„Kozák, jupí,“ pokrikovali sme ďalej. „Kokos, aj bedľa,“ fistuloval jeden hlas pred druhým. „Masliaky, kuriatka, yopé, panenko skákavá, akéže to šťastie,“ híkali sme tak, že aj medvede, obvykle sa v tejto lokalite vyskytujúce, leteli smerom na sever tak, aby nás hysterickým oblúkom obišli. Veru, nebude už pred nimi náš dedinský rozhlas občanov varovati.

I pristavili sme sa s plnými košíkmi pri kríkoch, a o 20 minút sme snáď dve kilá černíc do misiek načerpali. Ani sme sa tahor na vrcholce nenačahúvali. 


„Budeme my vera zavárať, možno aj na sirup vystane,“ kasali sme sa radosťou, ktorú kalilo iba orientačných 37 stupňov na slnku a polmetrová tráva, ktorej obyvatelia, kliešťami zovaní, majú obvykle na háku aj príslušný postrek na ochranu človeka za 6,90 eura. „Keby dnes nejaké poriadne JZD Slušovice existovalo, taká tráva by na poli nikdy nenarástla," šomreme jak poslanec Kolesík na otázky Smečka.

„Ty vole, ale sme ich nazbierali,“ jasali sme po pár hodinách opäť na podstienku s nožmi v rukách, hríbe krájajúc a na rámy so sieťkami ich ukladajúc.

„Hm, nemôžeš ich ukladať na sieťky ty? Mňa už bolia kríže. Ja budem enem krájať,“ ozvalo sa po chvíli.


„Ty vogo, to na kerého oného sme ich toľko brali?,“ začali sme nepekne vravieť po hodine čistenia a krájania, keď už bolo treba takmer tretie sito z drevených latiek zbiti. V skutočnosti, jasnačka, nepadlo slovo „vogo“, ale jeho ohavnejí synonymáč.

„No, trvalo to síce nejaké tie hodky, ale nádielku do vianočnej kapustnice pre nás i rodinu, ba snáď aj kamošov, už máme,“ utešovali sme sa po fuške preťahujúc si hnáty pri nafukovacom detskom bazéniku za pár šupov (aj ten máme!) a premýšľajúc, čo najviac na svalovicu v lese získanú pomôže. Naše huborevíre sa totiž enem strmé kopce, žiadna rovinka. 


„Ešte černice treba zavariť,“ spomenieme si večer unavení jak Schwarzenberg nielen pri prejave Ratha, ale nechce sa nám, tak len sedíme, mlčíme a sledujeme, ako nám slivke zo stromu padajú. Zachraňuje nás známy, ktorý sa nečakane vo dvore zastaví, tak mu ihneď celú nádielku černíc v snahe zbaviť sa ich ponúkame.

„Jasné, však zamrazím, doma nemáme,“ teší sa on, a my si vydýchneme v nádeji, že dnes už ništ robiť nemusíme. „No, doniesol som vám za vedro paradajok a papriky,“ šokuje nás. „U nás už nevieme, čo s tým.“

Keď odíde, na podstienku sa neisto ozve: „Ty očuj, nezavaríme si lečo?“ I zavarili sme.

No, to bola sobota. Taká obyčajná, dedinská, radostná.

Ale opäť nebudeme končiť romanticky. Takto to vyzerá, keď sa blíži búrka.


A takýto je pohľad z podstienka na kraj padláša, keď niekto zapne nebeský vodovod. Nie, rínu tu nemáme, takto je to väčšia sranda.


Ale máme čosi iné - napríklad mačku vo vreci.


Ak vám bolo málo, môžete mrknúť, ako sme nedávno piekli - tutoka kliknite, neokúňajte sa

Sudorovci
Autori sú materiál, vyrastený v bytovkách, ktorý od apríla do októbra odchádza z hlavného mesta žiť a pracovať na dedinu. Dedina to nie je hocijaká, ale 200 km vzdialená, teda za dve a pol hodiny cez rôzne krkaháje dostupná. Taká, kde je aj krčma otvorená len pár hodín denne, kde si treba chlieb v obchode vopred objednať, kde každý každému do taniera vidí. V dome, ktorého strecha má slušných 70 rokov, s dvorom, ktorý milujú aj cudzie mačky, krtkovia, ježkovia, mravce, osy, žabky, mloky a iné hávede. Ako mestské deti s výraznou absenciou technických zručností sú konfrontovaní s vecami, o ktorých sa normálnym dedinčanom ani nesníva. Tento diskomfort im však bohato vynahrádza nádherná príroda, nulové zápchy na cestách, možnosť spevu bez rušenia susedov a každovečerné opekanie či grilovanie. A k tomu more černíc, hríbov a liečivých byliniek, povaľujúcich sa po rozľahlých lúkach a lesoch naokolo v takom množstve, že si to už domáci takmer nevšímajú.  

23. 7. 2012

(U)štípance z dediny

Raňajke na dvore sa fasa. Hoc je mokro, hoc krtko zase ďalšiu podzemnú ulicu vyústením na náš dvor skolaudoval. 


Nad hlavami nám rastú slivke. Podľa družného člena našej rodiny sa to ni slivke, ale psie trnky, ktoré zahoditi radno. Lenže my sme svojskí, a čo na dvore rastie, to sa proste slivke!


Nezahodili sme, ale očistili. A tiež cesto uhnietili.


I dali ho na kanál vykysnúť, bo tam slnce povedľa gánku svietilo. Že čo je gánok? Ani my sme nevedeli. Už vieme.


Takto spuchlo, hebä jedno.


Na plech to hebä natiahli sme, i na ňom slivke rozložili.


Posýpku sme porobili, i na pliešok ju pomrvili.


Spiekli sme a paráda. Chvála tebe, trúba dedinská, čo správnu teplotu odspodku aj zvrchu držalas.


Nakrájanô jesto, načim si dati.


Teda my si dáme, vám ostane...


I kým sme vôbec pocukrovili, väčšina zmizla. Ako jeden z návštevníkov hneď po prvom hryze s mierne pretiahnutou gambou riekol: Boha, to čo v tom takô kyslô? Ná, psie trnky, pomysleli sme si.


Pupún lačno hľadel... mne neostalo? Vera ni!


Nebudeme končiť romanticky, takto to vyzeralo v našej šope zvnútra.


A keďže sme usilovní, takto to isté okno vyzerá dnes zvonku. A čo v ňom vidíte? Že kým jeden fotí, druhý vešia bielizeň. Opratú kde? V koryte. Takto si tu žijeme. Paráda:)



Sudorovci
Autori sú materiál, vyrastený v bytovkách, ktorý od apríla do októbra odchádza z hlavného mesta žiť a pracovať na dedinu. Dedina to nie je hocijaká, ale 200 km vzdialená, teda za dve a pol hodiny cez rôzne krkaháje dostupná. Taká, kde je aj krčma otvorená len pár hodín denne, kde si treba chlieb v obchode vopred objednať, kde každý každému do taniera vidí. V dome, ktorého strecha má slušných 70 rokov, s dvorom, ktorý milujú aj cudzie mačky, krtkovia, ježkovia, mravce, osy, žabky, mloky a iné hávede. Ako mestské deti s výraznou absenciou technických zručností sú konfrontovaní s vecami, o ktorých sa normálnym dedinčanom ani nesníva. Tento diskomfort im však bohato vynahrádza nádherná príroda, nulové zápchy na cestách, možnosť spevu bez rušenia susedov a každovečerné opekanie či grilovanie. A k tomu more černíc, hríbov a liečivých byliniek, povaľujúcich sa po rozľahlých lúkach a lesoch naokolo v takom množstve, že si to už domáci takmer nevšímajú.  

23. 6. 2012

Týždeň


V sobotu prídeš do dediny, kde tráviš leto už roky, a v dedinskej krčme sa dozvieš, že bývalý poliš na dôchodku to už nerozchodil, lebo ani pečeň v rámci regenerácie nedokáže zázraky, hoci ešte nedávno bol vitálny a pil malé pivká s tvrdým. Tak sme si pripili na jeho pamiatku, lebo to bol dobrý chlap a spomínali sme, ako nám rozprával historky z praxe, kde zelení boli zámerne ešte menej bystrí, než vo vtipoch, a na to, že nemôže kloktať, lebo ho z toho napína.

Do toho začalo hovadské teplo, a to také, že sa potili aj chrbty rúk, a tak sme nemohli robiť nič z naplánovaných vecí, ani len zbierať bylinky, hoci každý rok sušíme všetko možné. Skorocel, lipa, lesné jahody aj materina dúška sú oné, ktoré treba zbierať buď v šialenom úklone k zemi alebo s rukami natiahnutými až do neba. A v tom teple to nejde. Jedna z tetiek navyše ošklbala lipu tak, že usekla všetky dočiahnuteľné konáre v snahe nenarobiť sa a kvety kmásať v pohodlí dvora s vyškereným ksichtom „tak čo, už ste si boli nazbierať?“ Boli tetka, boli, ale sme na také ako vy ochranárov vzývali.

Dohodneš si rozhovor s uznávaným lekárskym špecialistom, ale ten ti neskôr celý zvädnutý zavolá, že ešte to musí schváliť šéf. Vraj má nejaké otázky, na ktoré treba odpovedať. Slušne teda zavoláš šéfovi, aby si nakoniec zistil, že ho serie vlastne len to, že si nevolal priamo jemu a rozhovor ponúkol jeho poriadenému. „Aj tak mám s médiami len zlé skúsenosti,“ perlí chlapík, keď zistí, že o rozhovor s ním až taký záujem nejavíme. 

Tridsaťšesť stupňov je také teplo, až sa pneumatiky na aute urazia. Zrazu zistíš, že na ľavom prednom kolese máš defekt, lebo sa doň zadrbal samorezný šrób. Nadávaš, nahodíš rezervu, v servise to opravia za pár eur a ty pokračuješ do doliečovacieho zariadenia, kde chceš pozrieť viac ako 80-ročnú babku, ktorú roky navštevuješ, a ktorá bola ešte nedávno taká čiperná, že až. Zrazu strih, schudla o iks kilogramov, ruky tenučké ako mávadlá na dráždenie opíc, kosti sa lámu pri priemernom pohybe. Nesieš jej banány, pomaranče a čokoládu nevediac, či a čo ešte konzumuje, a pritom vieš, že domov sa už nevráti. Susedka umrela, mačky už vo dvore nie sú, kam by sa vracala?

A v takej situácii zisťuješ, že časť rodiny pohybovo paralyzovanej babky sa háda, či jej naďalej platiť posraných 13 eur za deň pobytu v doliečováku. Okamžite navrhneš, že ak treba, zaplatíš to ty, nech to stojí, čo to stojí, lebo rozumieš, že tých, ktorým nie je hanba prijať dôchodok zomierajúcej a váhať, či jej z neho zaplatiť opateru, nezmeníš. Zíde sa, jeden z členov rodiny možno bude mať za čo chľastať. Dáva prvú ligu.

Nad posteľou babky sa ti chce plakať, lebo už ledva rozpráva a drží ťa za ruku vedomá si, že Boh, ktorého miluje, je už blízko, ale nemôžeš, lebo ťa bolí už to, že plače ona. Spoznala nás, hoci nás varovali, že už takmer nikoho nespoznáva. Počuješ ju, len keď sa nahneš k ústam, potom ju pohladkáš po hlave a povieš, že prídeš o dva dni, ale vtedy ti znenazdajky zavolá ženská z daňového úradu, že si neodovzdal daňové priznanie, hoci si ho odovzdal a máš pečiatku z podateľne. Letíš preto 200 kilometrov, aby si jej dal kópiu, lebo nechceš byť hovädo neplatič, aj keď si dokázateľne zaplatil. A babku o dva dni nenavštíviš dúfajúc, že vydrží, kým sa budeš môcť vrátiť.

Keď vybavíš štátnych výpalníkov, zavolá človek z policajnej inšpekcie, že prokurátorka nepovažuje za trestný čin, ak policajti udrbú nájdené peňaženky, lebo nahrávka potajomky zhotovená novinárom nie je dôkazom v zmysle zákona, získali sme ju pochybne. Chceš preto nahliadnuť do spisu a urobiť si kópiu tohto vtipu, lebo si poškodený, a tak máš na to právo, ale hovno hovno zlatá rybka, nemôžeš, lebo podľa prokurátorky už poškodený nie si, a tak je spis tabu. Musíš preto vymyslieť iný spôsob, ako získať túto prokurátorskú poviedku, čo sa síce podarí, ale bude to trvať pár týždňov.

Keď ideš z inšpekcie domov, zistíš, že ti nejde mobil, preto vyskúšaš dva iné aparáty, aby si zistil, že problém je v SIM karte, a keď sa konečne po iks minútach druhým telefónom cez šialený automat s ponukou „stlačte jednotku až trt“ dostaneš k operátorovi, ten povie, že chyba nie je u nich, a treba kontaktovať konateľa firmy, aby dal povolenie na výmenu zlyhanej SIM karty, lebo čo je firemné, to sám nevyriešiš. Lenže je sobota a ty najbližšie dni nevybavíš nič, ani si len robotu nedohodneš.

Potom sa už len jemne spýtaš – kurva, čo je toto za týždeň?

Karol Sudor

7. 6. 2012

Strasti anonymného admina (diel pätnásty)

Theo, drahý bratku, odpusť, že som sa tak dlho neozval, ale driemajúci diabol vo mne spôsobil, že som už od volieb bol viac v Hôpital des Imbéciles než doma pri kompe.

Diali sa tu skutočne strašné veci. Stroj stále zamŕzal, hulákali akési skripty, a keď sa spustila protivírusová ochrana, hltal som prášky po hrstiach. Do toho prišli voľby.

Prepáč, že ďalej budem neobyčajne vulgárny, ale doktor vravel, že mám tomu dať voľný priechod.

Čítanosť bola jak sviňa, to nevravím, že nie. Ale ľuďom tak prepínalo, že každá služba predstavovala nadpozemské utrpenie. Hocaká kurtizána, Bože odpusť, čo kandidovala za 1 % alebo Les Hommes unordinateurs, cítila potrebu dať svoje homofóbne vývary na titulku. Nevládal som už ani dýchať, keď prišiel sedemstý mail od monsieura Anciena Blessého, ktorý ti ráno vysvetlí svoj názor na cenzúru, naobed ti zablahoželá k nejakej cene na jarnom Salóne a večer sa sťažuje na diskrimináciu, lebo keď si sám klikol na karmu, nezobrazilo sa mu to v štatistikách.

„Tvoja karma ma zaujíma asi tak ako hádky s Gauguinom!“ bliakal som na monitor, až sa večne ožratí susedia sťažovali. A tak málo mailov pošle, iba ak je chorý, ináč je to desať denne. Márne som ho posielal na iný portál, kde majú krajšie pravidlá, ak sa mu nepáči.

Sanitka po mňa dorazila vo chvíli, keď som písal kolegom návrh, aby mu každý povinne klikal na karmu, lebo ináč sa z neho zbesnieme... Stalo sa. A to mi zmenili tabletky, už keď do helpdesku došlo „vy mentalny agenti boha chaosu“.

Doktor Gachet tvrdí, že každý protestujúci voči pravidlám je sám osebe dôkazom, ako dobre bol kódex napísaný. Veľa sme o tom debatovali, keď som sa zviechaval z faktu, že v La Mozille najnovšie miznú perexy.

Drahý bratku, viem, že si pri svojom vzrušujúcom povolaní bankového úradníka nevieš ani predstaviť, aké je to vyhorieť. Pokúsim sa ti to opísať. Nevzrušuje ťa objav novej katastrofálnej blogerky mimo výberu, ktorá by za iných okolností predstavovala vysoko žiaduci objekt a dávno by si jej tvrdil, že telefónne číslo v registrácii je povinné. Všetko robíš mechanicky. Prestávaš vkladať do rubriky Plynový robot milé helpdesky – napríklad dnes došlo od blogerky, čo sa nevie prihlásiť, že už 29 x skúsila ponorku. Nie si viac v pokušení poslať jej „inydopravnyprostriedok“ ako heslo, je ti ukradnutá. Nepotešíš sa už od srdca, keď príde „ ste židoboľševická banda, ktorá môže za všetku skazu sveta“. Koná sa Goya Pride? Takmer si to nevšimneš, aj keď Francesco by si zaslúžil trocha úcty. Jednoducho vyhlásiš, že končíš, a hoci Paul tvrdí, že adminovať sa dá krásne aj na Tahiti, neveríš mu. Dúfaš, že cez leto namaľuješ aspoň predsieň.

Dorazil ma posledný netaktný výčin malomeštiackeho Tèlècomu – odpojili ma pre nezaplatenú faktúru! Čo ja mám čas na ich prízemnosti? Keď prišiel Henri a smial sa, že mám zodratú klávesnicu, len som naňho pozeral ako zmyslov zbavený. Mal pravdu – F5 už vôbec nevidno. Ach, to moje frenetické refreshovanie titulky...

Každý impresionizmus sa raz musí skončiť, mon frère. Neviem síce, ako vyžijem, ale spolieham sa na Tvoju a Božiu pomoc ako obyčajne.

S láskou Vincent

Nataša Holinová

29. 3. 2012

Pupún záhradníkom

Vysiala som bylinky. Každú jar mám totiž sen – budeme mať krásny balkón. Mám ho pred očami: plný muškátov, na poličkách bylinky najrôznejších druhov a koncom leta fešné čerešňové paradajky. Lenže to by nemohla existovať Pupún.

Z minulých rokov som vedela, že sa musím pripraviť. Kvetináče s výsevmi som preto prikryla priehľadnými plastovými krytmi veriac, že toto ani ona neprekoná. Na znak vyhlásenia vojny však šmahom labky leteli na zem, aby mohla skúmať kvalitu zeminy, prípadne si do nej rovno ľahnúť. Veľkosť kvetináčov vyhovovala.

Vyháňanie nepomohlo, brala to ako zábavu, v ktorej pokračovala hneď, ako sme zmizli z dohľadu. Neustálym dozorom sa však rastlinky dokopali k vyklíčeniu, a ja som sa tešila, že Pupún im dá konečne pokoj. Dala, ale len naoko.


Zrazu mačka začala byť veľmi ticho. Nepýtala sa na balkón, ako to má vo zvyku, nevyliezala z izby, hoci obvykle nás prenasleduje a zdržiava sa tam, kde my. Kontrola ukázala, že pažítke aj jarnej cibuľke sa akosi prestalo dariť. Kým šalát bujnel, cibuľka vedľa neho bola neduživá. Ostali len nešťastné pahýliky.

Kým manžel mi naznačoval, že som vysokú nitriansku hnojarinu študovala zbytočne, lebo ma tam nenaučili nič pestovať, ja som už tušila, odkiaľ vietor fúka. Mačka totiž pažítku miluje, a tá naša vyžrala už nejeden kvetináč.

Bylinky sú po kurati jej najväčšou vášňou, nezaberá žiadne opatrenie. Nie je ich kam schovať, lebo neexistuje priestor, do ktorého by sa nedostala. Áno, vie si otvárať dvere, aj si ľahnúť na úzku plazmu, aby sa z nej skokovo odrážala vo chvíli, keď sa o nás pokúša infarkt pri predstave, že ju – držiac na labilnom ministojaníku, ktorý nám k nej predali – prevráti.

Lenže tentoraz som bylinky vysadila tak, že tie, ktoré miluje, sa nachádzajú na mieste, ktoré by ju malo odradiť – medzi dvoma takými, ktoré neznáša. Smola. O opaku som sa presvedčila čoskoro. Vošla som do izby, pozrela na okno a zalial ma pot.

Nad kvetináčom sa vynímal hlboký mačací predklon: jedna predná labka nedbanlivo previsnutá, druhá zakliesnená v šalátových listoch, zadok dohora, a už aj obhrýzala všetko, čo smrdelo aspoň trošku cibuľovo. Absolútny tranz dokazoval fakt, že si ma ani nevšimla. Zabral až preplesk rolkou baliaceho papiera. Hnala som ju s pokrikmi na spôsob indiánskych rituálnych tancov.

Našťastie posledné dni je už teplejšie. Bylinky sú na balkóne a pažítka s cibuľkou sa z biologického ataku pomaly spamätávajú. A Pupún? Zvykne na ne pozerať cez okno. Keď ma vidí, iba urazene mňaučí, akoby naznačovala, že tieto typy trestov už zakázala celá EÚ. Bodaj by!

Dana Sudorová

21. 3. 2012

Songs Of Faith And Respect

Depeche Mode pre mňa hudobne dozreli až v roku 1993. Album Songs Of Faith And Devotion je takým kultovým dielom, že som sklonila hlavu. V danom čase však bol takým hudobným kotrmelcom, že mohol kapelu v očiach ortodoxných fanúšikov pokojne zabiť.

Bola som na začiatku puberty a chcela som byť veľmi strapatá (lebo Robert Smith na večné časy a nikdy inak). Chodila som po uliciach s penovými slúchadlami na ušiach a s walkmanom od Vietnamcov zasunutým za opaskom. Chcela som byť natiahnutá stále len v čiernom (lebo gotika). A ohromne ma bavilo prekárať sa s depešákmi z okolia a tvrdiť, že Depeche Mode zas až takí dobrí nie sú (lebo vytočený depešák vyčarí úsmev na tvári). 

Stačil mi jediný moment. Prišla som domov zo školy, zapla MTV a začula ohromný škripot. A potom na mňa zreval vlasatý a zarastený Dave Gahan, namotávajúc ma pohľadom zakrytým tmavými okuliarmi, že I Feel You...!

Oplieskalo ma o gauč. Výrazne potlačené klávesy, seriózne bicie a Gahanov nefalšovaný krčmový krik prešpikovaný gitarou, ktorá sa absolútne nesprávala ako pravá dáma – nijaká prudérnosť, žiadna uhladenosť. Len ostrosť, zabárajúca sa až do špiku kostí. Podaná tak otvorene, že sánka musela padnúť, aj keby bola privarená o zvyšok hlavy. Depeche Mode mali nový klip, nový album, ale hlavne – oni sami boli noví!

Ak v tom čase niekto vravel, že to už nie je, ako bývalo, mal pravdu. Ak vtedy nad nimi niekto krútil hlavou, tak iba preto, lebo bol v prvotnom šoku. Dôkazom je fakt, že niektorí depešáci z nášho malého mesta postupne vymieňali nalakované portviše na hlavách za celkom slušne odrastené pážatká, mikáda či iné pokrývky. Za seba môžem povedať, že to bolo prvé CD kapely, ktorý som naozaj chcela (a čo najskôr). A prvé, ktoré som si od nej vychutnala celé.

Ten album bol revolučný. Depeche Mode sa na ňom ukázali ako umelci, ktorí sú schopní pohybovať sa v hudbe bez tak známeho škatuľkovania. Kapela dala najavo, že nemieni byť iba synthpopovou legendou. Dokáže viac, ako mať iba jednu štýlovo silne ohraničenú skupinu priaznivcov, je schopná byť výnimočnou aj pre ľudí, ktorým číry elektropop nie je blízky.

Dokonalé stieranie rozdielov medzi popom a rockom sa stalo realitou, a to takmer bez ujmy. Album zabodoval v Británii aj v Amerike. Dostal sa aj na najvyššie priečky, a hoci u priateľov v USA si oproti predošlému albumu Violator slušne pohoršil, vo výročnom rebríčku predajnosti časopisu Billboard sa predsa len dokázal ocitnúť v prvej stovke.  

No nielen moment prekvapenia a na takú zmenu slušný úspech v hitparádach je to špecifické. Je v tom aj akýsi druh tvrdohlavosti. Úžasne homogénnej, priamočiarej a jasnej. Nesie sa celým albumom, dávkuje sa postupne, a až príliš zreteľne hovorí, že od kapely už môžeme očakávať hocičo, len nie prvoplánové veci. A je veľmi dobre, že medzi štyrmi singlami, ktoré z neho vytiahli, je práve I Feel You, alebo jej hudobný protipól Condemnation.

To, čo prišlo po ňom, iba potvrdzuje, že bod zlomu sa oplatil. Ak I Feel You dokázala spôsobiť šok, Barrel Of A Gun z nasledujúceho albumu Ultra (1997) už brali fanúšikovia ako samozrejmosť. Pozastaviť sa nad tým, či kapela môže ísť ešte tvrdšou, ťažkopádnejšou (v tom najlepšom zmysle slova) a zároveň neformálnejšou cestou je zbytočné. Dream On (2001) či Precious (2004) sú jemné, pokojné a vyrovnané. A pre zmenu Wrong (2009) prichádza preto, aby ukázala, že úplnému návratu k starým časom predsa len odzvonilo. 

Songs Of Faith And Devotion je pre mňa jedným z najzásadnejších počinov v hudbe vôbec. Ide o najkonkrétnejšie, najhmatateľnejšie a najokatejšie prekročenie vlastného tieňa, aké interpret môže počas kariéry urobiť. A je málo takých, ktorí na takéto niečo majú odvahu. Depeche Mode to dokázali tak ukážkovo, že si nič iné ako rešpekt ani nezaslúžia. 

Dana Sudorová

27. 2. 2012

Ešte

Na február to bol teplý víkend, teplá sobota, keď sme sedeli vo vetrovkách na balkóne a nasávali slnko, ktoré ešte dokáže naplno klamať. Celý deň som mala chuť obedovať na terase, všetky sú zavreté a vo mne iba hrali žilky, túžba, silná túžba.

Nakúpené semienka v papierových balíčkoch za pár centov. Čakajú na prebudenie, na čiernu zem, vlahu a slnečné lúče, ktoré z nich vytiahnu zelené lístky ako cukrár ružové lupienky z farebného karamelu. Umývam okná a rímsy, muškáty popoludní vynášame von, otužujeme podľa pravidiel, lebo to sa už dá.

Mača leží na vypnutom radiátore, na ružovej deke s labkami, a vždy v určitý čas začína mraučať. Pýta sa von, do kráľovstva pachov, vtáčieho štebotu a predjarnej sviežosti. Predstavuje si to asi tak, ako v lete. Že už bude môcť ležať na svojej skrinke, na starých tričkách, z ktorých nás bude cítiť. Že bude v bezpečí, aj keď vonku, že sa nebude musieť ničoho báť, ale ani skrývať za múrmi bytu.

Ešte to tu nie je, ešte nie tak úplne, ešte všetko potrebuje čas. Otec vravel, že pri starom dome je ešte sneh. Bol tam práve v sobotu s klamlivým slnkom, bezvetrím a sviežim vzduchom. Ešte je tam stále február.

Ale ja to už cítim, už to začína lietať vo vzduchu. Ako pavučina na začiatku jesene, tak aj tie klamlivé slnečné lúče v predjarí. Teplomer s ortuťovým stĺpikom zastaveným dva stupienky nad plusovou desiatkou. Chuť chlipkať kávu na balkóne a zabalená v deke čítať knihu. A občas pozrieť do korún stromov a pomedzi nahé konáre pozorovať oblohu.

Len tak, s prižmúrenými očami.

Dana Sudorová