Keby na Goodreads nechýbala kolonka „Chcem si preložiť“, editor
s reálnym vplyvom na edičný plán (haha) by si mohol pozrieť, čo pekné
prekladatelia našli a do čoho sa zamilovali. Potom by mi brnkol:
„Nespravíš si toho McEwana tak do konca januára? A daj návrh na titul, čo
s Daydreamerom? Snílek je po česky a Rojko je blbé.“
Ospravedlňujem sa nositeľom tohto mena, vôbec nie je blbé,
len imaginárny editor si nie je istý, či to ako názov knihy bude fungovať.
A pokojne to môžeme nechať zatiaľ tak, názov nám dodrbe marketing, ak to
nezvládneme sami.
Nechce sa mi písať edičný návrh, je to najzbytočnejšia zo
všetkých blbých robôt, aké mi môžu napadnúť v nedeľu, keď mi
výnimočne nehorí za zadkom. Radšej preložím jednu stranu, aby ste vedeli, ako
kniha vyzerá. Ale najprv čosi o knihách Iana McEwana.
Môj najväčší miláčik zo súčasnej britskej literatúry. Prehopsnúť
sa od šialeností, akou bola Betónová záhrada (The Cement Garden),
k brilantnej ságe Pokánie (Atonement) v skutočnosti znamenalo
dlhoročné cibrenie štýlu, mňam. Mám neodbytný pocit, že také veci ako Pokánie
sa už dnes ani nepíšu: veľké romány so zložitou štruktúrou, kde všetko zapadá
do seba a ktoré človek miluje, lebo tam zistí, že existujú slová pre
niečo, čo by sám nevedel opísať. Autorsky nie, ale prekladateľsky áno,
a možno práve z toho pramení onen plezír.
Toto sú perfektné knihy, príbehy: Neúprosná láska (Enduring
Love), Amsterdam, The Child on Time (po slovensky to nevyšlo). Solar bol pre
mňa trochu sklamaním, už som si zvykla, že mriem ako pri Nevinnom (The
Innocent): keď som ho čítala, bola som sama doma, zavŕtaná v perine,
a asi o jednej v noci pípol telefón. McEwan môže za to, že som
sa kvôli esemeske našla aspoň o meter ďalej.
The Daydreamer je asi jediná McEwanova kniha, ktorú si môžu
prečítať aj väčšie deti. Po slovensky zatiaľ nevyšla, ale možno niekoho
presvedčím. And now, Introducing Peter:
Peter sa predstavuje
Keď mal Peter Fortune desať rokov, dospelí o ňom
niekedy hovorili ako o „zložitom“ dieťati. Nikdy nepochopil, čo tým myslia.
Necítil sa zložito. Nehádzal fľaše od mlieka na záhradný múrik, nelial si kečup
na hlavu predstierajúc, že je to krv, ani nesekal babičku po členkoch mečom,
hoci občas o všetkých týchto veciach premýšľal. Okrem akejkoľvek zeleniny, rýb,
vajec a syrov neodmietal žiadne jedlo. Nebol hlučnejší ani špinavší či
hlúpejší ako ktokoľvek, koho poznal. Jeho meno sa vyslovovalo aj hláskovalo ľahko.
Nebol problém pamätať si jeho tvár, bledú a pehavú. Každý deň chodil do
školy ako všetky ostatné deti a nikdy okolo toho nerobil zmätky.
K svojej sestre bol presne taký protivný ako ona k nemu. Na dvere nikdy
nezaklopali policajti, čo by ho chceli uväzniť. Ani jeden doktor v bielom
plášti sa neponúkal, že ho zavrie do blázinca. Pokiaľ mu pamäť siahala, nebol
s ním nijaký problém. Tak čo bolo na ňom zložité?
Pochopil to až po mnohých rokoch ako dospelý človek. Mysleli
si, že je zložitý, lebo bol stále potichu. To ticho ľudí otravovalo. Ďalší
problém bol, že sa mu páčilo byť osamote. Nie celý čas, samozrejme. Dokonca ani
každý deň nie. No väčšinu dní platilo, že sa rád stratil na hodinu vo svojej
izbe alebo šiel do parku. Bol rád sám a viedol svoje úvahy.
Dospelí si radi namýšľajú, že vedia, čo sa točí
v desaťročnej hlave. Nie je možné vedieť, čo si myslí druhý človek, pokiaľ
stále mlčí. Ľudia videli Petra, ako za letného popoludnia leží na chrbte,
prežúva trávu a zíza na oblohu. „Peter! O čom rozmýšľaš?“ volali
naňho. Peter sa preľakol a posadil. „O ničom. Fakt o ničom.“ Dospelí
vedeli, že mu niečo chodí po rozume, ale nedalo sa to vidieť, počuť ani nahmatať.
Nemohli Petrovi povedať, aby s tým prestal, lebo sami nevedeli,
s čím. V hlave mohol pokojne podpáliť školu, napchať svoju sestru do
papule aligátora alebo utiecť teplovzdušným balónom, ale videli len chlapca, čo
zíza na oblohu, chlapca, čo nepočul, keď ste zavolali jeho meno.
Stačí, jedna normostrana aj s tringeltom. Toto je
nezredigovaný preklad, takzvaný surový. Pozorné oko editora si hneď všimne, že
v prvom odseku „nikdy nepochopil“, ale v druhom „pochopil to až ako
dospelý človek“. Prečo som napísala nikdy? Lebo „he never understood“, pozriem
sa znovu. Veď to škrtni, nema problema. A tak nejako sa to robí, aby sa dostala
fajná kniha do každej postieľky.
Veďže to niekto vydajte.
Nataša Holinová
Súvisiaci článok: Rok, keď som nepreložila krížom slamu
