15. 10. 2013

Jednoducho


Jeseň sa dá užiť hádam aj lepšie ako leto, zisťujem na drobnostiach, ktoré si viac všímam. Keď slnko nepáli, ale ani sa neschováva, lepšie sa dýcha, ľahšie sa chodí a svet má krajšie farby. Nie je to samozrejmosť, pravda, je to len možnosť, ale tú si vychutnávam, tú žijem tu a teraz. Lebo nateraz život netlačí ako otlak, ktorý sa zaraz rozhodne prasknúť, teraz jednoducho je a ja si z neho vyberám to, čo chcem, aby bolo stále.


Leto bolo plné horúčav, práce a prachu na chodníkoch. Teraz sa dá ešte chvíľku iba tak sedieť pri ohni, večerať horúce zemiaky a ohrievať si dlane nad horiacim drevom. Počúvať štekot líšok a nebáť sa, lebo sa máme kam skryť, keby niečo. Popíjať pivo, čo nepotrebuje chladničku, hladkať šteňa, ktoré keď sa postaví na zadné, prerastie nás, ale hrať by sa chcelo stále a stačí mu na to počuť svoje meno.

Starý dom je ráno aj večer studený, ale počas dňa ho dokáže celkom vyhriať cez sklo nakúkajúce slnko. Onedlho sa zmení na zubaté a bude sa na nás odrážať od snehu, ktorý tu zvykne trvať aj polovicu večnosti. Teraz si vravíme, že v pohode vydržíme, a keď sa vstávanie začne hľadaním vyhriatych rúk pod perinou a dekou, poznámkou ešte chvíľu, hrubými ponožkami a horúcim čajom, obaja vieme, že si to tu užijeme, aj keby mala byť tráva pod oknami postriebrená od ranného chladu.



Cez víkend som sa prechádzala po lesíku ruka v ruke s prváčkou, ktorá sa už začína učiť naozajstné písmená. Ešte vždy dokáže potichu zašepkať ja sa bojím, keď zájdeme za hranicu, ktorú pozná a cíti sa v nej doma, ešte vždy dokáže zastať, zavrtieť hlavou s vrkočom do polovice chrbta a zároveň pokrčiť plecami na znak toho, že jej strach ide v jednom šíku so zvedavosťou. A ja si ešte stále dokážem čupnúť, aby som jej bola tvárou v tvár, a povedať, že som tu a môže sa cítiť bezpečne. A po návrate sa ešte stále dokáže tešiť, keď mamine podáva kyticu farebných listov so slovami pre teba.



Starký s vnukom vyrobili šarkana s vysmiatou tvárou, ružovými ústami a prenikavo zelenými očami. Chvíľu sa zdal byť nefunkčný, stvorený iba pre okrasu; ťahaný na obyčajnom lykovom vlákne za vrtkým telom deväťročného chlapca však pri behu z kopca prežil svoj veľký deň.  Povzbudzovaný výkrikmi Letí, babka! sa vrtel vo vetre, rozrýval vzduch a maľoval úsmev na detskej tvári.

Na jeseň všetko chutí inak. Stromy tu hýria farbami a plané hrušky sa začínajú nalievať šťavou. Gaštany rozhadzujú len tak ledabolo pod nohy pichľavé klbká, roztláčame ich teniskami a vieme, že tie hnedé, nevýrazné plody, ktoré ešte pred chvíľou ukrývali, budú po upečení delikátne.



Zem sa pomaly pokrýva farebným lístím, dáva nám znamenie, že o chvíľu sa ponorí do spánku. Ale teraz nemyslíme na to, čo bude o chvíľu. Teraz ešte chvíľu nechceme byť inde. A sediac na pníkoch, popíjajúc kávu, vdychujeme tak akurát vyhriaty vzduch a vravíme si, hľadiac smerom k hore, že je tu jednoducho krásne.


Dana Sudorová

1 komentár: